Construction Chamber of the Slovak Republic, Строительнaя палата Словацкой Республики, Chambre de construction de la République Slovaque

Ivan Pauer o kultúrnych stavebných pamiatkach, stavebnom zákone a odbornosti

Rozhovor pre tlač o kultúrnych stavebných pamiatkach, stavebnom zákone a odbornosti   (november 2020 – neskrátené)

V snahe byť „svetoví a moderní“ Slováci rýchlo zatracujú vlastnú minulosť, povedal Ivan Pauer, prezident Stavebnej komory Slovenskej republiky.

 

Odborná verejnosť, stavbári alebo aj developeri sa zhodujú na tom, že je nutné zmeniť Stavebný zákon. Ako jeho zastaranosť komplikuje proces výstavby?

Stavebný zákon, ako taký nie je zastaraný. Ten, ktorý doteraz funguje je skôr, môžem povedať, nadčasový. Spomaľovanie procesu výstavby nie je vecou stavebného zákona, ale ďalších zákonov a zmien, ktoré tento stavebný zákon deformujú a ovplyvňujú. Dokopy je ich približne 43. plus napríklad zákon o verejnom obstarávaní, známa EIA zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a ďalšie zákony. Čiže doterajšie vlády vytvorili niečo, čo odráža ich momentálne potreby a čo zničilo systém prípravy, vykonávania a kontroly výstavby. Zo zákona sa vytratila potreba pripravovať a uskutočňovať stavby len odborne kvalifikovanými osobami vrátane remeselných činností. Chýbajú jednotlivé stupne predprojektovej a projektovej prípravy výstavby čím by sa predišlo zbytočnému predlžovaniu stavebné-ho konania a prípadne aj jeho občasnému zneužívaniu. Chýbajú jasné pravidlá zodpovednosti práv a povinností jednotlivých účastníkov výstavby od jej prípravy po odovzdanie stavby. Život ukázal, že všetky zmeny a zásahy do legislatívy stavebníctva boli a zatiaľ sú vyslovene účelové zmeny úradníkov pri moci, ako splnenie komerčných stavebných záujmov na úkor prírody, poľnohospodárstva, občana a v konečnom dôsledku našej republiky.

Prečo je to v praxi problém?

Zo zákona sa vytratila potreba pripravovať a uskutočňovať stav­by odborne kvalifikovanými oso­bami vrátane remeselných čin­ností. Chýbajú jednotlivé stupne predprojektovej a projektovej prí­pravy, čím by sa predišlo zbytoč­nému predlžovaniu stavebného konania a jeho občasnému zne­užívaniu. Chýbajú jasné pravidlá práv a povinností účastníkov od prípravy až po odovzdanie stav­by. Život ukázal, že všetky zmeny a zásahy do legislatívy staveb­níctva boli a sú vyslovene účelo­vé zmeny úradníkov pri moci. Ide napríklad o splnenie komerčných stavebných záujmov na úkor prí­rody, poľnohospodárstva aj obča­na.

Prečo je dôležité?

Za posledné roky sledujeme v stavebnom priemysle pokrok. Absolventi ale aj tí, ktorí sa v tomto spektre pohybujú dlhé roky, potrebujú mať stálu obnovu svojich vedomostí a mali by mať o tom aj nejaké osvedčenie, napríklad o odbornej spôsobilosti, ako to vyžaduje aj živnostenský zákon. Aspoň raz za dva, alebo za tri roky by mali byť preškolení a preskúšaní z nových vecí vo svojom odbore. Toto však zavedené nie je. A chýba nám to a vidieť to aj na často problematickej kvalite nových stavieb. Samozrejme všetko závisí od legislatívnych pravidiel a dostatku všeobecne a odborne vzdelaných a zručných absolventov škôl na Slovensku všeobecne. A to na Slovensku roky chýba, resp. situácia sa napriek sľubov „politikov“ neustále zhoršuje.

Aký by mal byť prvý krok vedúci ku zme­ne?

Problém vzniká už na základnej škole. Zmizli praktické vyučovania na základných školách, deti strácajú kontakt s manuálnymi prácami, s cieleným tvoriacim myslením pri manuálnej práci. Všetko robia cez počítač a nevedia pracovať s materiálom a náradím na jeho spracovanie. Druhá vec je tá, že vo svete funguje pre stavebníctvo takzvané duálne vzdelávanie. My sme ho zaviedli hlavne pre automobilový priemysel, ktorý považujem pre Slovensko len ako dočasné riešenie zamestnanosti. Je nevyhnutne potrebné zabezpečiť, aby stavebné firmy mohli prijímať študentov na prax, čo sa doposiaľ deje len vo veľmi malom rozsahu, ak vôbec. Odborné školy a odborná prax by mohli byť pod kuratelou napríklad Ministerstva školstva. Títo žiaci sa potrebujú učiť nie len teoretické veci, potrebujú vidieť a vedieť, ako to na stavbe naozaj chodí a funguje. A to isté platí aj pre univerzity. Myslím si, že technické vysoké školstvo by ne-malo byť, ako univerzitné (univerzálne) školstvo, ale jasne vedené a vyučujúce cielené technické odbory bez ďalšieho nepotrebného balastu a predmetov, ktoré prax na stavbe nepotrebuje a nikdy nepotrebovala. Absolventi vyjdú zo školy a nemajú žiadnu prax, pretože sme pôvodný vzdelávací školský systém rozbili a nenahradili sme ho ničím iným. Po cca 30 rokoch máme do-slova akútny nedostatok kvalitne odborne vzdelaných a pre prax použiteľných remeselníkov, technikov a inžinierov, a to nie len v stavebníctve. Ruka v ruke v tomto zúfalom stave u nás ide aj celoživotné vzdelávanie, ktoré ako systémový prvok vzdelávania už prakticky neexistuje. Snahy o jeho systémové zavedenie po roku 2010 boli, ale pre klientelizmus a osobné záujmy stroskotalo.

Čo by bolo potrebné urobiť?

Pozrúc sa na doterajší priebeh prípravy zákona a rôznorodé záujmy, ako najlepšiu cestu zlepšiť stav vidím len dve riešenia v jednom. Zákon, ktorý máme, treba okamžite vyčistiť, spraviť k nemu jednu veľkú novelu s vykonávacími predpismi a súbežne urobiť absolútne nový zákon, resp. tri zákony. Zákon o urbanizme a regionálnom rozvoji (pracovný názov), zákon o územnom plánovaní a zákon o stavebnom poriadku. Až vtedy budeme môcť hovoriť o nejakom progrese. Naša Stavebná komora takéto systémové návrhy zákonov má, ale doposiaľ sa nenašla v žiadnej vláde politická vôľa o nich ani len rokovať, pretože pristupujeme k tvorbe návrhov zákonov výlučne odborne a nekomerčne…

Ak urobí stavbár chybu, k čomu môže dôjsť aj vplyvom nejasností okolo stavebného zákona, môže to mať fatálne následky. V akom stave je vzdelávanie v tomto odbore?

Problém vzniká už na základnej škole. Zmizli praktické vyučovania na základných školách, deti strácajú kontakt s manuálnymi prácami, s cieleným tvoriacim myslením pri manuálnej práci. Všetko robia cez počítač a nevedia pracovať s materiálom a náradím na jeho spracovanie. Druhá vec je tá, že vo svete funguje pre stavebníctvo takzvané duálne vzdelávanie. My sme ho zaviedli hlavne pre automobilový priemysel, ktorý považujem pre Slovensko len ako dočasné riešenie zamestnanosti. Je nevyhnutne potrebné zabezpečiť, aby stavebné firmy mohli prijímať študentov na prax, čo sa doposiaľ deje len vo veľmi malom rozsahu, ak vôbec. Odborné školy a odborná prax by mohli byť pod kuratelou napríklad Ministerstva školstva. Títo žiaci sa potrebujú učiť nie len teoretické veci, potrebujú vidieť a vedieť, ako to na stavbe naozaj chodí a funguje. A to isté platí aj pre univerzity. Myslím si, že technické vysoké školstvo by nemalo byť, ako univerzitné (univerzálne) školstvo, ale jasne vedené a vyučujúce cielené technické odbory bez ďalšieho nepotrebného balastu a predmetov, ktoré prax na stavbe nepotrebuje a nikdy nepotrebovala. Absolventi vyjdú zo školy a nemajú žiadnu prax, pretože sme pôvodný vzdelávací školský systém rozbili a nenahradili sme ho ničím iným. Po cca 30 rokoch máme doslova akútny nedostatok kvalitne odborne vzdelaných a pre prax použiteľných remeselníkov, technikov a inžinierov, a to nie len v stavebníctve. Ruka v ruke v tomto zúfalom stave u nás ide aj celoživotné vzdelávanie, ktoré ako systémový prvok vzdelávania už prakticky neexistuje. Snahy o jeho systémové zavedenie po roku 2010 boli, ale pre klientelizmus a osobné záujmy stroskotalo.

Mení sa nie len systém ale aj tváre našich miest. Čoho sa v tomto prípade treba pridŕžať, ak chceme zachovať historického ducha?

Jeden malý príklad z Nitry. Na okraji starého mesta sa dokončuje polyfunkčný komplex „Tabáň“. Masívna stavba je zaujímavo riešená, moderná, tak trochu aspoň pre mňa neosobná a krásne zakrývajúca jednu z posledných cirkevných historických stavieb mesta. Nedávno prebehla súťaž o výstavbe úzkej viacpodlažnej administratívnej budovy na kúsku malého pozemku tiež skoro na okraji centra. Stavba podľa projektu ako taká je pekná, účelovo dobre vymyslená. Ale na tom mieste je to päsť na oko. Zakryje stavbu, ktorá síce bola postavená za socializmu, ale má svoj jedinečný štýl a veľmi dobre zapadla do okolia, pretože v tom období, kedy ju stavali, tam pasovala a pasuje doposiaľ.

Tu by sme si mali brať príklad z vyspelých západných štátov. Z Nemecka, Holandska, Švajčiarska,  Poľska, Kanady, Číny, Ruska ai. To, čo by sme sa mali naučiť je to, že v centrách miest sa takmer nestavia a ak aj áno, sú to väčšinou servisné a rekonštrukčné práce. Ak sa stane, že stará budova chce skolabovať, alebo skolabuje a už nie je možné použiť ju, v mnohých aj nevymenovaných štátoch postavia jej reliku, alebo postavia rovnaký vonkajší dizajn a vnútro je úplne iné. V tomto si veľmi cením Poliakov, Nemcov a Rusov, pretože čo v stavebníctve v oblasti obnovy svojich zbombardovaných historických miest, nemá jednoducho obdobu…

Možnosťou je aj to, že sa zachovajú a konzervujú niektoré zachované časti budovy, a citlivo ich zakomponujú do novej budovy. To je rozumný systém. Pretože pokračovaním v ničenia našich historických stavieb len dokazujeme akí sme historicky nevzdelaní, nekultúrni a nesebavedomý národ a hlavne…

Prichádzame o naše dedičstvo…

Áno, správne! Na Slovensku v tomto považujem za žiarivý príklad takého-to prístupu opäť Nitru. O Nitre sa často hovorí ako o matke Slovenských miest. Historické, unikátne centrum mesta tu prestalo existovať. Nachádza sa tam jedna veľká monumentálna stavba, síce  architektonicky a technicky zaujímavá, prvé projektové práce začali už koncom 60-tych rokov 20 stor. ale stavalo sa ž podľa projektu zo  70-tych rokov samotná stavba začala myslím, niekedy začiatkom 80-tych rokov minulého storočia. Nie len podľa môjho názoru na miesto, kde je  architektonicky nepasuje napriek tomu, že neďaleko stálo staré divadlo, žiaľ koncom II. sv. vojny zbombardované divadlo. Teraz je na jeho mieste parkovisko.

Je to však aj dôsledok povojnového politického „omladzovania“ slovenského a čiastočne aj českého národa, na čo doplatili hlavne stavebné pamiatky v niektorých historicky významných miest, lebo ktosi v tom čase potreboval zabudnúť a vymazať z denného života na symboly našej histórie.

Uvedomme si, že každá stavba je výpoveďou autora a technický, kultúrny, umelecký obraz a odkaz doby. A toto, keď vymažem z panorámy centier miest, tak to nie je a mesto stráca svoju dušu a históriu. Ak už stavať v historických častiach miest, dobre. Ale staré stavby treba oživiť, rekonštruovať, dať im nového ducha a nie ich zbúrať! Chce to citlivý prístup so znalosťou súčasnosti, minulosti a tradícií svojho mesta.

Veľké množstvo zaujímavých budov po sebe zanechal aj bývalý režim. Ľudia ich obchádzajú, radšej ich zbúrajú. Je v nás nejaký odpor a neuvedomujeme si tú hod-notu?

My Slováci máme jednu zlú sebazničujúcu vlastnosť. V snahe byť „svetoví a moderní“, veľmi rýchlo zatracujeme vlastnú minulosť a jej živé a neživé symboly, napr. aj stavby. Ťahá sa to prakticky od Rakúska Uhorska doposiaľ, až na to, že po druhej svetovej vojne sme to zdokonalili tak, že neničíme len sochy, ale do 70 rokov min. storočia celé časti centier miest.

V súčasnosti si ničíme staré a his-torické stavby ich neudržiavaním, aby sa uvoľnil pozemok pre „modernú“ výstavbu a žiaľ pomaly a isto takto ničíme aj mnohé verejnoprospešné stavby. Spomeniem len doslova svetoznáme Bratislavské PKO – Park kultúry a oddychu s výbornou akustikou a osobitou architektúrou, množstvo zdevastovaných kultúrnych domov, kín a amfiteátrov po Slovenských mestách a obciach, ktoré minulý režim postavil, momentálne je na programe dňa elegantná stavba Istropolis (bývalé ROH), ďalej odstraňované a v lepšom prípade polystyrénom zakrývané originálne fasády bytoviek z povojnovej výstavby podľa Sovietskych povojnových vzorov, aké vidíme doposiaľ aj v Nemeckých Drážďanoch, v Lipsku, v Berlíne, v Poľsku a pod.

Je našou celospoločenskou chybou posledných rokov, že si vieme veľmi ľahko veci minulé zhnusiť a zo strachu, že „svet sa na nás díva, musíme poslať signál o našom  pokrokovom smerovaní“ zničíme vlastných neživých svedkov histórie v našich mestách – stavby, umelecké diela a pod. Žiaľ do všetkého v našom živote hlúpo a zbytočne vnášame aktuálnu politickú ideológiu, preto sa nečudujme, že kde sa nachádza naše historické povedomie, republika a nezáujem turistov navštevovať Slovensko a jeho mestá. Stavebné pamiatky v centrách miest už takmer zmizli okrem tých, čo sú pod ochranou UNESCO.

Zahraniční turisti nemajú záujem o našu mestskú bezduchú technickú pseudoarchitektúru. Zahraničný turista, obzvlášť movitý ázijský, arabský, či ruský má záujem zaplatiť za pohľad na historické pamiatky a stavby v centrách miest. Stačí vybehnúť do neďalekej Viedne, Budapešti, Katovíc, Krakova, Waršavy, Brna či Prahy. Fotia, kreslia a vzdychajú nad zovňajškom stáročia zachovaných a udržiavaných stavieb. Studené, neosobné stavby zo skla, ocele a betónu na chvíľu zaujmú len, keď majú nejaký extravagantný tvar, alebo sú mimoriadne architektonicky spojené so starou stavbou, alebo okolím…

Takže, nebúrajme staré stavby v centrách miest a v ich priľahlom okolí, naopak zachraňujme, udržiavajme, užívajme ich aj tie, ktoré nie sú chránené ako pamiatka a zarobme na nich v rámci kultúry, spoločenského vyžitia, služieb a turistiky.

Historické a národné pamiatky sú na Slovensku v  dezolátnom stave. Môžeme čakať, že dôjde k ich rekonštrukcií alebo budú naďalej chátrať?

Nie je záujem skutočne niečo spraviť. Česť výnimkám, či už zo strany vlády, jednotlivcov alebo súkromníkov, ktorí do toho dávajú peniaze. Často krát to robia veľmi dobre. Ale z celoslovenského pohľadu je to veľmi úbohé. V každom prípade, mali by sme sa učiť aspoň od Francúzov alebo Nemcov, kde tomu venujú obrovské množstvo pozornosti a peňazí. Aj keď sú budovy v súkromných rukách, štát im po-máha udržiavať ich. Pretože ten národ , ktorý si chráni a udržiava historické pamiatky, aj tie stavebné, udržiava a rozvíja svoje historické povedomie a to mu tiež pomáha prežiť akékoľvek turbulencie svojho vývoja. A k tomuto by sme sa mali vrátiť aj my.

Investície do stavebných pamiatok sa pri rozumnej rozvojovej štátnej politike, služieb a turistiky, môžu reálne z turistiky pomerne rýchlo vrátiť. Bez štát-nej podpory to však už nejde, pretože stav našich stavebných pamiatok považujem za stále žalostnejší a finančne náročnejší.

A či dôjde k ich rekonštrukcii alebo ich nechajú chátrať, na to je ťažká odpoveď. Skôr to vidím tak, že v budúcich rokoch bude mať táto republika také finančné turbulencie a problémy pre rastúce zadlžovanie a očakávaný hospodársky úpadok, že pri doterajšom riadení hospodárstva a štátu nebudú peniaze ani na SBS-ku pre ochranu pamiatok.

Niekedy ten konečný výsledok po rekonštrukcií pamiatky však nie je úplne ideálny…

Áno, pretože všetko komercionalizujeme, robíme len pre peniaze bez ohľadu na výsledok. Snáď sa na mňa architekti neurazia, ale mnohým chýba cit. Ideme čudnou modernou cestou, ktorá je studená a bez duše.

Ale je tu aj iný a vážnejší problém, viac ako akútne na Slovensku chýbajú a ubúdajú stavební špecialisti pre stavby staršie ako 100 rokov. Je nedostatok celého spektra takýchto špecialistov o diagnostiky cez projektantov po posledného robotníka… Žiaľ aj na školách je pre takúto výuku minimálny priestor a už chýbajú aj učitelia a majstri takejto výuky… Nuž čo, ktosi bez náhrady zreformoval školstvo a tu je jeden z  výsledkov.

V Bratislave sa napríklad rekonštruuje Jurkovičova tepláreň alebo Pradiareň. Vznikne tu priestor pre verejnosť ale aj kancelárske priestory.

Pokiaľ tú starú stavbu zachovajú tak, aby tam zostali jej typické základné prvky, môže tam byť čokoľvek. Keď je dobrý architekt a typológ, tak dokáže urobiť zo starej stavby niečo unikátne, kam budú ľudia chodiť radi aj oddychovať. Takéto projekty treba podporovať.

Čoho by sa mali developeri pridržiavať pri realizácií svojich projektov, najmä v prípade, že sa nachádzajú v tesnej blízkosti historického centra alebo dokonca v centre miest?

Je aj v ich vlastnom záujme, aby udržiavali, zveľaďovali a vhodne nenásilným spôsobom dopĺňali takéto centrum, pretože turista rád zaplatí za pob

yt v starej historickej budove s romantickou starou atmosférou, ideálne v nejakom znovuzrodenom zámku, v kaštieli, či budove nejakého významného občana, resp. aspoň trochu s nejakou zaujímavou históriou. Som toho názoru, že centrám miest patrí miestna história, tradície, pohostinské služby, kultúra a umenie a pod.

Tiež si myslím, že nefunkčné priemyselné časti miest by sa mali využívať opäť na priemyselnú výstavbu, alebo iné spoločenské využitie. Pretože aj keď priemyselné časti dávno nefungujú, dajú sa tak upraviť, že z toho môže byť unikátny komplex napríklad kultúrneho vyžitia. A zasa je to o tom, že musíme mať a potrebujeme plán dlhodobého rozvoja záujmového územia, teda miest a štátu.

Aký plán máte na mysli?

Predsa plán rozvoja obytných sídiel – miest a obcí, a plán rozvoja obytného sídla Slovensko! Ten plán sa volá urbanistický plán, teda urbanistické systémové plánovanie rozvoja jednotlivých miest a ich zón v závislosti na potreby rozvoja štátu.

Mestám, obciam aj štátu chýba ucelené systémové urbanistické plánovanie rozvoja miest. Všetko je zamerané hlavne na územné plánovanie v domnení, že je to vlastne plánovanie rozvoja na nejakom konkrétnom území mesta. To je zásadný omyl, pretože, aby som mohol vyhotoviť reálny územný plán, ktorý o pol roka nebudem musieť meniť, musím vedieť už s prognózou aspoň 20 rokov dopredu čo chcem so svojim mestom, regiónom a štátom spraviť. Veď samotný zákon o územnom plánovaní v súčasnom znení, ale aj v 14 rokov pripravovanom sa odvoláva na urbanizmus a urbanizmus vo svojej systémovej zákonnej podstate na Slovensku nemáme.

Takže, ak chcem plnohodnotný udržateľný strategický dlhodobý rozvoj Slovenskej republiky a tohto národa a občanov, musím vedieť aký smer a aký cieľ na najbližších 25 rokov chcem dosiahnuť. Dnes „na živo“ vidíme, že skutočné zmysluplné a cieľavedomé plánovanie rozvoja štátov sa robí v horizonte 50 rokov!…

Ak teda toto viem, tak musím vedieť vytvoriť urbanistický plán celospektrálneho rozvoja „obytného sídla“ Slovenská republika, krajov, okresov, miest a obcí. Nič nové, len na Slovensku sme na toto rezignovali, úplne zanedbali, preto najmenej 30 rokov všetky doterajšie vlády a ich odborníci chaoticky hasia problémy, ako v stavebníctve tak v celom hospodárstve.

Stavebníctvo pre výstavbu potrebuje  jasné pravidlá, perspektívu rozvoja jednotlivých území a miest, a tá začína v urbanizme. Uvedomme si, že stavebníctvo je obrazom vyspelosti hospodárstva a sily štátu, a to čo vidíme okolo seba je povojnový prácny spôsob výstavby a od začiatku 90 rokov minulého storočia aj neustály pokles objemu produkcie.

Stále častejšie sa hovorí aj o rozsiahlej výstavbe v chránených územiach. Mali by tieto územia ustupovať cestovnému ruchu?

Chránené územie je preto chránené, aby chránilo faunu a flóru. My plačeme, že nemáme turizmus, že je slabý. Ale prečo? Pretože si ničíme mestá, ničíme lesy, prírodu. Len preto, aby tam bolo to, čo tam vôbec nepatrí. Bary, herne, nevzhľadné hotely, penzióny a pod. Veď napríklad už v čase, keď začali s výstavbou hotelov a herní, napríklad v Demänovej a v Jasnej, tak to bola katastrofa. Jasná bola kedysi  počas najvyššieho stupňa ochrany prírody krásne tiché centrum v lete a v zime tu bola úžasná lyžovačka. Dá sa povedať, že všetko tu bolo vyvážené. Áno, človek zasiahol do prírody, ale bolo to udržateľné. Dnes je to len továreň na peniaze.

Netýka sa to len Jasnej a Nízkych Tatier. Ničenie prírody a rušenie chránených prírodných území pre potreby developerov sa deje aj vo vysokých Tatrách, na Donovaloch, a možno už všade. Je to čisté barbarstvo voči prírode, voči nám samým ale aj voči

budúcim generáciám. Je to prejav arogancie, právnej nestability a slabosti štátnej a miestnej moci, pretože vidíme ako sa „bleskove“ dajú okamžite meniť, rušiť a tvoriť zákony na zákazku, kto ako potrebuje. Je to všetko o komercii, osobných záujmoch a straty úcty k sebe, ku svojim potomkom, k územiu v ktorom žijem, k spoluobčanom a ku svojmu štátu.

Kto je za to zodpovedný?

Takmer všetko je podriadené peniazom a nikto už pomaly neberie ohľad na to, ako bude žiť o pár málo rokov.

Dnes si kúpite všetko. Aj svedomie mnohých úradníkov od hora dolu. Takže toto je príčina. A takto prebieha aj rozhodovanie na úra

 

doch, na ministerstvách, keď napr aj napriek protestom občanov dokážu zrušiť ochranné prírodné pásmo, alebo ho radikálne zmeniť pre výstavbu, prípadne nejakú ťažbu.

A čo je hlavné, ako som už povedal, chýba právna stabilita, rešpekt k zákonom a hlavne urbanizmus, ako systém rozvoja a riadenia od ktorého sa

všetko v hospodárstve a v spoločenskom živote odvíja. Chýba perspektíva dlhodobého rozvoja, ako upravovať a umiestňovať stavby a ich účel v rámci jednotlivých miest, ale aj celého štátu. A to je základ výstavby a hospodárskeho rozvoja štátu, nie nejaký územný plán.

A kto je za toto všetko zodpovedný? Dovolím si povedať, že všetci tí, čo doposiaľ menia, rušia, vyrábajú a schvaľujú zákony na zavolanie, ako na bežiacom páse pre svoje aktuálne potreby a tí, ktorí si z momentálnej moci spravili živnosť a zdroj svojho niekoľko generačného prežitia a zabudli , alebo prekrútili predvolebné sľuby občanom tohto štátu.

Môžeme to zmeniť?

Určite áno! Politickou vôľou štátotvorných politikov. Ale také niečo tu už roky nie je. Alebo vás vysmejú, že uzákonenie pravidiel urbanizmu je nemožný nezmysel, alebo z vás spravia otravného naivného problémistu.

Slovensko potrebuje zákon o urbanizme s nemennými urbanis-tickým plánmi rozvoja najmenej na 25 rokov! Minulí a ani súčasní politici však o takéto niečo nemajú skutočný záujem, pretože je to náročný zdĺhavý proces, ktorý neprináša každé 4 roky voličov a sponzorov ich stranám.

Ale takéto a obdobné plánovanie tu už bolo a doposiaľ funguje a rozvíja sa aj vo svete. Dokonca aj africké štáty začínajú robiť rozvoj podľa urbanistických štúdií a plánov. Pretože jedine plánovaním rozvoja obytných sídel môžem štát riadiť a rozvíjať. Keď nemám urbanizmus, mám len „dom bez základov“ postavený na piesku. Môžete mať zákony o pravidlách výstavby a iných odvetviach hospodárstva aké chcete ak nemáte stanovený smer, pravidlá, prostriedky a cieľ. Na Slovensku sa zákony menia, ako na bežiacom páse, kto ako momentálne potrebuje, a práve preto sú nestabilné, jednoúčelové a pre celok nesystémové.

Myslím, že predchádzajúca vláda podpísala agendu 2030, kde sú celkom zaujímavé niektoré pravidlá na udržateľný rozvoj miest a štátu, ale doteraz z toho nikto nič rozumné neurobil. Až posledné dva mesiace sa hovorí o strategickom pláne rozvoja, ktorý zverejnilo ministerstvo financií. Ale aj keď obsahuje chyby, dá sa na tom určite niečo urobiť. Takže jednoducho, ak chceme niečo zlepšiť, musíme začať urbanizmom. A musíme dosiahnuť, aby sme mestá a štát nie len udržiavali, ale aj rozvíjali!

Ako to ale dosiahnuť?

Musíme všemožne podporovať mladých ľudí a rodinu. Vedomostne, sociálne, spoločensky a pracovne. Je nutné zreálniť školstvo pre potreby Slovenska a prehodnotiť skladbu domáceho hospodárstva. Bez uzákonenia urbanizmu, ako základného programu a pravidla rozvoja miest a štátu sa to však, ako systém nebude dať realizovať.

Veľkým problémom je aj zaberanie úrodnej pôdy pre výstavbu tovární a fabrík.

Zo Slovenska sa stala montážna linka a veľkosklad zahraničných investorov. Poľnohospodárska a najúrodnejšia pôda je zastavaná halami, montuje sa tam, niektoré sú po skončení štátnej podpory, alebo krízy na trhu už prázdne.

V minulosti sme boli takmer 100% potravinovo sebestačná republika a významným exportérom potravín. Dnes sme naopak závislí na ich dovoze. Ako krajina sme takmer vo všetkom strategicky zraniteľní a vydierateľní. A zasa je to o tom urbanizme. Keby sme ho mali, riadili a budovali svoj rozvoj podľa neho, vedeli by sme, ktorá oblasť je na čo pre chod Slovenska určená. Táto je na automobilový priemysel, táto na letecký, táto na ľahký priemysel, tuto mám poľnohospodársku prvovýrobu, a tak ďalej. A urobím to tak, aby som sa výstav

bou vyhol ornej pôde, vodným zdrojom, lesom a pasienkom, ktoré si všade okrem Slovenska vo svete vážia a chránia. Pozrime sa len na susedných Rakúšanov, nedávno schválili absolútny zákaz výstavby na ornej a lúčno-pasienkovej pôde! Aj

Slovensko malo taký zákon, ale už je len spomienkou v archíve a v pamäti poľnohospodárov. Tento trend musíme zastaviť a prehodiť výhybku v strategickom záujme rozvoja a zachovania Slovenska.

 

Odpovedal: Ivan Pauer

 

 

Kalendár udalostí
marec 2021
Po Ut St Št Pi So Ne
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031  
Archív
expertízy a znalecké posudky
Odborná literatúra

Copyright © 2015. All Rights Reserved Ivan Pauer, Strmá 616/26, 949 01 Nitra, Slovenská republika.