Stavebná komora Slovenskej republiky, o.z.

—

«Ekonomický rast
nastáva vtedy a len vtedy, keď veľká časť ekonomických subjektov vytvára plány rozvoja pre seba a začne ich realizovať»

Pokiaľ Slovensko nekodifikuje národnoštátne záujmy, nekodifikuje štátnu doktrínu a zákon o urbanistickom plánovaní a rozvoji Slovenska v záujme výhradne Slovenska, výrok Johna Higgsa nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu z r. 1972 o hospodárskom raste vychádzajúci z praxe, pre Slovensko a jeho riadiacich hospodárov nebude platiť a ich vyhlásenia o budúcom dlhodobo udržateľnom rozvoji Slovenska zostanú tak, ako doteraz len prázdnymi vyhláseniami ne uspokojenie verejnosti.

Už samotný pojem „dlhodobo udržateľný rozvoj“ degraduje význam slova rozvoj, pretože

udržateľnosť znamená stagnáciu bez rozvoja, čiže zaostávanie

voči svojmu okoliu a samému seba …

John Higgs, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 1972.

Autor: Ivan Pauer

Úprimne, po tom čo som 4.2. a 5.2.2025 sledoval celé zasadnutie Národnej rady a diskusiu okolo tohto zákona nemám akosi chuť na oslavu a myslím si, že ani samotní poslanci z oboch politických táborov neboli akosi nadchnutí jeho schválením. Po reakciách, ktoré som za tieto dni po schválení nového Stavebného zákona dostal si nie len ja myslím, že Slovenské stavebníctvo opäť nevyhralo a prehral aj štát v márnej snahe o nastolenie koncepčného riadenia a systému rozvoja Slovenska a výstavby.

Od roku 2012 tvrdím, že základom výstavby a rozvoja Slovenska a základom legislatívy pre výstavbu a rozvoj štátu je urbanizmus a plánovanie dlhodobého, nie len udržateľného rozvoja Slovenského hospodárstva.

Tým základom je zákon o urbanizme a rozvoji Slovenska. Slovensko ho nemá a nemá ani víziu svojho smerovania a hospodárskej a sociálnej budúcnosti.

Ako varujúci a odstrašujúci príklad z osobnej skúsenosti pozorovateľa uvediem stavebný boom, ktorý v Čínsko v hospodárstve začal po skončení „Maoizmu“ v prvej polovici deväťdesiatych rokov, ktorú som od roku 1991 od niekoľko krát navštívil a po skončení „Ruského Klondyku“ (ďaleko horšia verzia ako na Slovensku) hlavne koncom deväťdesiatych rokov, ktoré posledné roky tiež navštevujem.

Ako vieme, stavebníctvo je hybnou hospodárskou a ekonomickou silou všade vo svete, preto v rámci miest a ich okolia v Číne aj v Rusku začali vo veľkom štýle, „hlava nehlava“ stavať byty kde sa len dalo. Málokoho napadlo, že nestačí len hocikde postaviť tisíce bytov, ale že ku tým bytom treba aj objekty poskytujúce prácu vo výrobe, v službách, vzdelávanie, kultúrne a športové vyžitie, bezpečnosť proti požiarom, kriminalite atď., t.j. súbežne vybudovať celú novú infraštruktúru pre nových obyvateľov.

Ako príklad „hurá systému“ výstavby bytov je výstavba niekoľkých obytných sídlisk v Číne a v Rusku, ktoré som mal možnosť navštíviť a o ktorých som mal možnosť pohovoriť s tamojšími odborníkmi.

Mnohé sídliská vybudované za posledných v rokoch 1995 až cca 2008 v Číne a za posledných 10-25 rokov v Rusku nemajú skoro nič alebo veľmi málo spoločné s architektúrou. Pravdupovediac skupinu veľkokapacitných bytových domov je aj dosť ťažko nejak osobitne a originálne architektonicky stvárniť. No v Číne za posledných cca 15-18 rokov pozorujem skutočnú architektonickú a technickú evolúciu vo výstavbe bytov a infraštruktúry miest a štátu. Hlavnou snahou v Číne a v Rusku bolo na malom mieste postaviť čo najviac bytov. Jednoducho masová výstavba, ktorej účel bol rýchlo zarobiť a rýchlo poskytnúť chýbajúce byty, ktoré sa v Rusku za éry Gorbačova a Jeľcina prestali stavať. Jednoducho tak, ako Číňania aj Rusi potrebovali rozhýbať vlastnú štátnu ekonomiku a hospodárstvo, čo sa napriek kadejakým problémom zjavne Rusku aj podarilo a Číne bez akýchkoľvek pochybností.

V Petrohrade som nedávno navštívil jedno veľké sídlisko s cca 33 tis. obyvateľmi, ktorého hlavná výstavba skončila pred cca tromi rokmi. Na mňa zapôsobilo dosť stiesňujúcim a studeným pocitom (v Číne podobne…). V zime, keď je žiadúci každý slnečný lúč opretý do steny domu si tieto 28 až 32 poschodové stavby navzájom tienia.

Problém tkvie v tom, že v čase plánovania a zahájenia jeho výstavby cca pred 22 rokmi v Číne a ani v Rusku nebrali veľký ohľad na svetelné odstupy ako aj na miestnu vybavenosť a miestne pracovné príležitosti. Konkrétne na sídlisku, ktoré som teraz navštívil dodatočne riešia problém s dobudovaním služieb a priestormi pre vybudovanie výrobných, montážnych a pod. podnikov, ktoré by miestnych obyvateľov zamestnali. Je pravdou, že mnohé domy majú polyfunkčný účel (menšie obchody, zubné a očné ambulancie a drobné služby), ale kapacita služieb postačuje pokryť sotva 50 % potrieb miestnych obyvateľov. Ľudia chodia do práce cca 35 až 50 min a toľko aj z prace domov. Pred necelým rokom do neho dotiahli stanicu a trasu metra. Spojenie s centrom mesta autobusovou dopravou a je na veľmi slušnej úrovni. Až minulý rok dokončili zdravotné stredisko, dve veľké obchodné centrá a teraz tretie. Veľmi pomaly pribúdajú menšie výrobné a administratívne prevádzky, ktoré by mohli miestnych obyvateľov zamestnať, pretože na výstavbu je minimum vhodného priestoru a na ich prevádzku je potrebné dodatočne zabezpečiť dostatočné energetické kapacity.

Podobný typ sídliska som v roku 1998 navštívil v meste Lu Shu v južnej Číne. V čase mojej vizity tohto sídliska pre asi 25 tis. ľudí ma prekvapilo, že budovy sú prázdne, obývané len strážnou službou. Investor a mesto jednoducho precenili svoje prognózy priemyselného a populačného rozvoja a rastu mesta. Neskôr som sa dozvedel, že tri štvrtiny sídliska už neexistujú, pretože tam nemal kto bývať… Zbúrali ich.

Podobná situácia, keď sa stavali najprv byty bez miestnej infraštruktúry bola v druhej polovine šesťdesiatych rokov až koncom prvej poloviny sedemdesiatych rokov minulého storočia v Česko-Slovensku, prakticky do nástupu stavebného zákona č. 50/1976 Zb. Treba však potvrdiť, že hromadná výstavba bytov, zdravotné strediská sa stavali od začiatku päťdesiatych rokov min. stor. súbežne s výstavbou fabrík bez akejkoľvek zahraničnej účasti a dovozu pracovnej sily zo zahraničia.

Spôsob výstavby bez pripravenej infraštruktúry, aký som videl v Číne a v Rusku sú len výsledkom zanedbania a podceňovania urbanistického a hospodárskeho plánovania rozvoja štátu a nerešpektovania prirodzených možností a podmienok danej oblasti. Urbanistické riešenie sa v mnohých prípadoch vykonalo len formálne, narýchlo „na papieri“ v rámci zmeny územného plánu podobne, ako sa to miestami deje aj na Slovensku. Hlavne aby bolo rýchlo vydané stavebné povolenie a boli čo najskôr na voľnom pozemku postavené byty a čo najskôr sa vrátila investícia aj s profitom. Že budúci obyvatelia nebudú mať v blízkosti žiadnu prácu a obsluhu, ani zdravotnú, ani policajnú a požiarnu službu nikoho veľmi neťažilo, pretože budovanie infraštruktúry bolo naplánované až v ďalšej etape s neurčitým termínom a investorom. Stávalo sa, podobne ako na Slovensku, že sa v záujme výstavby rozvoja nejakej lokality zmenil stupeň ochrany prírody a vodných zdrojov či inej ochrany, viď lokality vo Vysokých tatrách, v Nízkych Tatrách a i. Okrem miestnych v turizme nepodnikajúcich občanov sú všetci spokojní. Len a okraj spomeniem, že minulý rok v Rusku medializovali, že v rýchlom súdnom konaní odsúdili na 5 až 15 rokov väzenia a prepad majetku takmer celý oblastný stavebný úrad za povolenie výstavby niekoľkých bytoviek nad podzemným prírodným zdrojom pitnej vody… Podľa tej istej minuloročnej informácie to čakalo ešte projektantov a investorov, ale ďalej som to nemal dôvod nesledovať.

Cca pred 6-7 rokmi a v Číne omnoho skôr si zodpovední úradníci aspoň uvedomili, že tadiaľto cesta nevedie, že nekoncepčné plánovanie a výstavba sídlisk na hocijakom mieste a v hocijakom meste poskytujúca len bývanie bez dostatku pracovných príležitostí a služieb obyvateľstvu spôsobuje sociálne napätie a rast kriminality, pretože vysnívané nájomné či vlastné bývanie je nakoniec veľmi drahé a psychicky náročné pre obyvateľov ale aj mesto samotné. Horšie je to v menších mestách, kde je pracovných príležitostí menej, ale nových bytov priveľa. Majú čo naprávať… Výstavba v oboch štátoch sa v súčasnosti už riadi inými pravidlami v nadväznosti na potreby štátu a v Rusku aj v rámci štátnej podpory rodín s deťmi a programu znižovania závislosti na dovoze akýchkoľvek tovarov a potravín zo zahraničia pričom nevylučujú pôsobenie zahraničných firiem na jeho území, ale v súlade s novými zákonmi a miestnymi pravidlami.

Podobné problémy celkom reálne hrozia aj nám, ak sa včas nad týmto všetkým pred plánovaním očakávanej hromadnej bytovej výstavby a nad hospodárskym a sociálnym smerovaním štátu a znižovaním závislosti na dovoze produktov a tovarov dennej spotreby nevyhnutnej pre život obyvateľstva a štátu nezamyslime a podľa toho nezariadime!

V prípade výstavby sídliskových komplexov ale aj menších skupín viacbytových domov považujem za potrebné preverovať, či developer-investor má v danej lokalite zabezpečené služby a pracovné príležitosti pre budúcich obyvateľov, alebo ich chce vybavenosť budovať sám.

Ak chce investor viacbytových domov rozširovať existujúce sídlisko musí zdôvodniť prečo, tj. zdôvodní ako bude zvýšená bytová kapacita nadväzovať a vplývať na miestne pracovné príležitosti a existujúcu infraštruktúru a aké ďalšie dopady to bude mať na danú lokalitu (energetické, zdravotnícke, školské, dopravne a pod. zabezpečenie). „Čestné vyhlásenie o budúcom zabezpečení“ by nemalo postačovať…

Investori síce budú škrípať zubami, na úradníkov a predstaviteľov miest a obcí možno budú vyvíjať nátlak, ale miska váh sa musí nakloniť v prospech výstavby s komplexnou vybavenosťou s  pracovnými príležitosťami a bezpečnosťou miestnych obyvateľov aj za cenu možného spomalenia dokončenia celej výstavby a vyšších nákladov pre investora, alebo dokonca upustenia od zámeru, v lepšom prípade jeho zredukovania. Ten istý prístup musí byť aj pri výstavbe štátnych nájomných bytov a bytov budovaných pre veľké hospodársky a ekonomicky významné priemyselné komplexy, ktoré sú v záujme zvyšovania hospodárskej, bezpečnostnej a sociálnej stability štátu a občanov prioritné – prvoradé. Mám však obavu, že je to len moje zbožné želanie, ktoré nebude opäť prijaté tým, kto tvorí zákony. Poďme však ďalej.

Od roku 2006 politici, lobisti a niektoré tradičné organizácie s vplyvom na vstavbu a tvorbu legislatívy a naposledy aj aktuálny pán minister zdôvodňovali potrebu nového stavebného zákona pre jeho obmedzenú použiteľnosť a pomalosť v stavebných konaniach. Mali a majú pravdu. Jedným z východísk tvorby nového stavebného zákona však mala byť analýza, prečo sa pôvodný stavebný zákon stal takmer nefunkčný! Ani jeden z nich nepomenoval prečo sa pôvodný zákon č. 50/1976 Zb. stal komplikovaný až takmer nefunkčný a prečo sa spomalili stavebné konania.

Príčina nie je a nikdy nebola v samotnom zákone! Príčina bola a je v zrušení všetkých vykonávacích predpisov k pôvodnému zákonu a v prvých nesúrodých komerčno-politicky zameraných novelách pod hlavičkou približovania sa k Európe, v ktorej sme a budeme navždy stálou súčasťou.

Od roku 1990 do roku 2005 bolo vykonaných dvadsať noviel a noviel noviel stavebného zákona č. 50/1976 Zb. V podstate niekedy koncom roku 2024 si zodpovední úradníci a organizácie s vplyvom na stavebníctvo a legislatívu uvedomili, že s legislatívou pre výstavbu je to už pre nich samých zlé a  začali proces prípravy celkom nového stavebného zákona. V roku 2006 sa nakoniec podarilo zosmoliť nový zákon tak odborne, že ho museli pre nepoužiteľnosť z Národnej rady stiahnuť. Potom nastal proces ďalších noviel a noviel noviel stavebného zákona až sa vymožiteľnosť práva v rámci stavebného zákona čoraz viac dostávala na úroveň ilúzie a čoraz viac umožňovala zákon rôznorodo zneužívať a obchádzať, čo môžem potvrdiť nie len z mojej praxe zo súdnych sporov, pre ktoré s kolegami pripravujeme rôzne posudky.

Po množstve zasadnutí legislatívnej komisie Ministerstva dopravy a výstavby a konzultačnej komisie do roku 2020 v ktorej som bol aj ja účastníkom, nakoniec ministerstvo zosmolilo ďalší nový návrh stavebného zákona, ktorého osud bol rovnaký ako predchádzajúci návrh zákona z roku 2006. Tiež musel byť na poslednú chvíľu z rokovania Národnej rady stiahnutý, pretože niesol v sebe priveľa komerčných záujmov, zmätočných ustanovení a principiálne vychádzal z nekoncepčného a nepoužiteľného zákona z roku 2006. Do výmeny vlády v roku 2020 náš stavebný zákon stučnel o ďalších problematických 23 noviel a noviel noviel.

Po výmene vlády Petra Pellegríniho za revolučnú vládu Igora Matoviča si bez veľkých diskusií vďaka politickému rozhodnutiu v záujme rýchleho naštartovania výstavby nájomných bytov odsúhlasili dva zákony a to zákon č. 200/2022 Z.z. o územnom plánovaní a zákon č. 201/2022 Z.z. o výstavbe. Pozitívne bolo, že pôvodný stavebný zákon rozdelili na dva zákony a to je asi tak všetko pozitívne. Hlavne zákon č. 201/2022 Z.z. o výstavbe bol citeľne komerčný a opäť zmätočný a ako celok nevykonateľný, teda nepoužiteľný…

Staronová, aktuálna vláda Róberta Fica pochopila nepoužiteľnosť zákona 201/2022 Z.z. a spravila rozumný krok tým, že hneď začala s úpravou a čistením pôvodného zákona č. 50/1976 Zb. a odbúrala z neho prakticky celú časť o územnom plánovaní a začala súbežne tvoriť nový stavebný zákon, ktorý sa dňom 7.11.2024 stal predmetom rokovania a schválenia Národnej rady ako materiál č. 587. dňa 5.2.2025. Žiaľ zástupcovia ministerstva dopravy a výstavby tradične ako všetky predchádzajúci úradníci opäť nedodržali slovo, nekomunikovali so Stavebnou komorou a neakceptovali ani jej návrh na odloženie zákona č. 201/2022 Z.z. o dva roky. No čo už, tak to na Slovensku a v politike chodí

Treba si povedať pravdu, že problém nepoužiteľnosti možno jediného z najstabilnejších a základných hospodárskych zákonov pochopiteľného technikom aj laikom „Stavebný zákon“, nie je v tom, že bol nemoderný a zastaralý s komplikovaným stavebným konaním ale v tom, že od roku 1990 bol celkom 56x pre komerčno-politické záujmy tak zdeformovaný až sa stal takmer nepoužiteľný.

Čo sa týka spomenutej požiadavky na zrýchlenie zdĺhavých stavebných konaní, ich zdĺhavosť tiež nie je v príčine zastaranosti, nemodernosti a v dvojstupňovom stavebnom konaní, ale v jeho 56 deformáciách, v nedostatočnej previazanosti s inými zákonmi, neprehľadnosti a hlavne, zdôrazňujem hlavne od počtu skutočne kvalifikovaných ľudí na stavebných úradoch k objemu pripravovanej výstavby v konkrétnych lokalitách, ktorí stavebníctvu a zákonu rozumejú, a taktiež v adekvátnom mzdovom ohodnotení vzhľadom na ich vyťaženosť a zodpovednosť. Nie len z vlastnej skúsenosti môžem konštatovať, že mnohé stavebné úrady sú odborne, kapacitne a mzdovo „podvyživené“ a nedocenené.

Ďalším problémom je, že je dosť prípadov na Slovensku, že v rozpore s pôvodným schváleným územným plánom nastane tlak na jeho rýchlu zmenu aby sa mohla na vybranom území umiestniť stavba, o ktorej nebolo v územnom pláne vôbec uvažované, ale zrazu sa stala pre obec, mesto, kraj alebo štát veľmi významnou až strategickou investíciou…  Čo zostáva úradníkovi stavebného úradu, dať všetko ostatné nabok a podrobne investíciu posúdiť v zmysle zákona a potom vydať rozhodnutie, alebo pre časový tlak rýchlo posúdiť investíciu z pohľadu formálneho naplnenia odvolajúc sa na zodpovednosť, podpisy a pečiatky projektanta a ostatných dotknutých strán a vydať povolenie, alebo takúto investíciu zaradiť do poradovníka a riešiť ju neskôr tak, ako zákon nariaďuje? Čo ak úradník zistí, že investícia z nejakého hľadiska je pre danú lokalitu riziková a napriek tomu ju bez ohľadu na názor občanov a úradníka zmenou územného plánu poslanci odsúhlasia? Má napriek vážnym negatívnym odborným stanoviskám vydať stavebné povolenie, resp. po novom stavebný súhlas, alebo má vydať nesúhlas so stavebným zámerom a  nechať sa prepustiť pre neplnenie pracovných úloh, v lepšom prípade dôjsť o ročné prémie a osobné ohodnotenie? Iné je zasa, keď úradník z vlastnej iniciatívy alebo na príkaz nadriadeného komplikuje stavebné konanie, ale toto nový stavebný zákon prakticky takmer vôbec nerieši… Žiaľ aj takých prípadov je na Slovensku dosť a nie jeden sme riešili.

Príčina deformácie zrušeného stavebného zákona je aj v hospodárskej a legislatívnej nestabilite a podriadenosti hospodárstva na Slovensku kadejakým „strategickým“ investorom, ktoré prirodzene viedli a zrejme ešte dlho budú viesť k ďalším zmenám územných plánov a k nekonečným novelám akéhokoľvek zákona nehovoriac o tom, že v ich príprave je často vidieť neodbornosť a komerčno-politický účelový záujem, v danom prípade výstavby aj v rozpore s prirodzeným historickým rozdelením stavieb a prirodzenými subordinačnými vzťahmi technického a administratívneho riadenia výstavby nie len na Slovensku ale aj vo svete.

V tvorbe nie len stavebného zákona ale v celom komplexe zákonov a riadenia od roku 1995, kedy bola prvoradá úloha vytvoriť a stabilizovať štátne úrady a tretiu Slovenskú republiku stabilizovať ako národnoštátny subjekt svetového spoločenstva štátov a národov, chýba štátu koncepcia a systém! Preto od roku 1995 občan sleduje nekonečné zmeny nie len stavebného zákona ale aj ďalších zákonov, čo sa deje len u politicky a hospodársky nestabilných a koncepčne neriadených, ak nie v neustále rozvracaných štátoch.

Tvorcovia Stavebného zákona mali v prvom rade hľadať príčiny zdĺhavých stavebných konaní v neschopnosti tvoriť zrozumiteľnú a v praxi vykonateľnú legislatívu – zákony a vyhnúť sa doterajším chybám a roky ustáleným odborným poradcom pri tvorbe nového zákona. Zákon mal byť navrhnutý tak, aby bol nadčasový, stabilný aby rešpektoval oprávnený záujem občana a hospodársky rozvoj štátu ale hlavne, aby bol odolný pred komerčnými a politickými tlakmi každej ďalšej vlády podobne, ako bol do roku 1990 teraz zrušený zákon č. 50/1976 Zb.

Čo však vo väzbe na vládne vyhlásenie a opätovné potvrdenie, že tento zákon umožní rozbehnúť skorú výstavbu nájomných bytov považujem za najhlavnejšie a najprospešnejšie pre štát a občana je, že ak chceme aby výstavba nájomných bytov rozhýbala Slovenskú ekonomiku a stavebníctvo a následne plnila štátnu pokladnicu, výstavbu musia prioritne a dominantne vykonávať Slovenské firmy zo Slovenských materiálov, zo Slovenských finančných prostriedkov a byty musia zostať v majetku a v správe štátu! Potom môžeme hovoriť strategickom význame takejto výstavby a o začiatku rozbehu a stabilizácie vlastného hospodárstva v stále viac rozbúrenom mori Európskej ekonomiky a hospodárstva na ktoré sme takmer existenčne ako štát závislí.

Či to bude tak, bude závisieť od politických rozhodnutí vlády.

Otázka rýchlosti stavebných konaní bude závisieť aj od toho, ako bude zákon v skutočnosti použiteľný a hlavne od pripravenosti a personálnych kapacít na stavebných úradoch, projektovej pripravenosti podľa takmer staronového režimu projektovej prípravy a prechodu na elektronický systém komunikácie medzi stavebným úradom, stavebníkom-investorom, projektantom a ostatnými dotknutými účastníkmi stavebného konania.

Veľkým otáznikom a kameňom úrazu môže byť práve elektronická komunikácia a riešenie nedorozumení a sporov Úradom pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky s jeho ohraničenými kompetenciami v tejto otázke.

Nedávna bezhlavá výstavba niektorých obytných sídlisk v Číne a  v Rusku a nedávny experiment elektronickej komunikácie so stavebnými úradmi a stavebných konaní v Česku premrhanými peniazmi za nepoužiteľný software a stámiliónové škody štátu a investorom nech je pre zodpovedných aktérov varovaním aj do budúcnosti.

Bolo veľmi pozitívne, že pán minister seriózne priznal, že podcenili lehotu na prípravu zákona a nesúhlasili s dvojročnou prípravou a že pomenoval, kto vymyslel nezmyselné (ale zjavne účelové komerčné) rozdelenie stavieb na vyhradené stavby. Veľmi dobre chápe, že ľahko môžu nastať podobné problémy, aké som naznačil a rád by som uviedol plejádu ďalších v zákone neriešených problémov, na ktoré tu nie je dostatočný priestor. Žiaľ na tvorbe zákona sa zúčastnili opäť tradiční konzultanti a poradcovia, ktorí ovplyvnili desiatky predchádzajúcich neschválitelných návrhov. Preto pán minister tiež prezieravo oznámil, že jeho rezort bude vyhodnocovať, čo nový stavebný zákon prinesie v praxi. Explicitne teda môžeme usudzovať, že tvorcovia počítajú s nie ďalekou novelizáciou zákona. Koľko ich bude a kedy sa s nimi začne prax a život čoskoro ukáže. Vykonávacie predpisy k zákonu zatiaľ nie sú zverejnené, tak uvidíme ako stavebníkom a úradníkom pomôžu v prechode zo starého zákona na nový zákon.

Záverom len toľko, je lepšie učiť sa na chybách iných a nie sa bezhlavo rútiť do nových problémov, keď o rizikách vieme a nemáme všetko doriešené pre nerozumne skrátený čas na prípravu namiesto dvoch rokov iba jeden.

Dúfam, že k tvorbe naozaj nového zákona bude vláda postupovať úplne novým spôsobom a s novými poradcami

Musíme odborne prehodnotiť a rekonštruovať súčasnú legislatívu pre stavebníctvo a rozvoj Slovenska!

Stavebníctvo na Slovensku sa od roku 1976 riadi zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Tento zákon do konca roku 1992 nezaznamenal prakticky žiadne zmeny okrem zmeny, že boli od konca 80 rokov min. stor. do konca roku 1992 zrušené všetky dôležité vykonávacie predpisy, ktoré chýbajú doposiaľ a neboli nahradené ničím lepším. Počnúc rokom 1993 všetky vlády, ktoré boli pri moci tento zákon pod hlavičkou približovania sa Európe novelami a vyhláškami iných ministerstiev do zákona zasiahli vyše 49x, čím sa stal zákon neprehľadný, viacerých prípadoch sporný. Deformácia zákona nakoniec už v roku 2006 vyvolala potrebu vyhotoviť nový zákon, ale ten sa podarilo narýchlo pripraviť a schváliť až v roku 2022 a to rozdelením na dva zákony, a to zákon. č. 200/2022 Z.z. o územnom plánovaní a zákon č. 201/2022 Z.z, o vstavbe. Posledná 50 aktuálne platná verzia je prvou, ktorá čiastočne zákon sprehľadnila a viac priblížila k reálnej praxi.

Všetkým verziám návrhov zákonov vrátane zákonov č. 200/2022 Z.z., 201/2022 Z.z, aj poslednému návrhu zákona materiál č. 587 aktuálne predložený Národnej rade SR na schválenie aj tomuto chýbajú základy aby mohla byť legislatíva pre Slovenské stavebníctvo a vôbec celé hospodárstvo úspešne dlhodobo bez nekonečných zmien použiteľná v prospech celospektrálneho rozvoja Slovenska, a to zákon o Urbanizme a regionálnom rozvoji.

Na žiadosť Stavebnej komory Slovenskej republiky sa 4.12.2023 uskutočnilo osobné rokovanie na Ministerstve dopravy a výstavby SR počas ktorého došlo ku zhode prakticky vo všetkých bodoch rokovania. Jedným z návrhov bolo odloženie platnosti  a účinnosti zákonov o dva roky, minimálne však o jeden rok, prípadne ich zrušenie a nahradiť ich celkom novými zákonmi. Navrhli sme tiež vyhotoviť veľkú novelu pôvodného stavebného zákona očistením od všetkých noviel a aktualizovať na súčasné podmienky a podmienky dlhodobého rozvoja Slovenska. Zástupcami ministerstva sme boli ubezpečení, že na takej novelu už začali pracovať a bol daný prísľub, že zákony 200/2022 Z.z. a 201/2022 Z.z. budú nahradené novými zákonmi a ich účinnosť sa skončí k 1.4.2025. Ako dobre vieme, tieto zákony mali vstúpiť do účinnosti v medzinárodný deň vtipov a humoru 1.4.2024.

Odovzdali sme zástupcom ministerstva aj písomný materiál, v ktorom sú uvedené základné princípy urbanizmu, plánovania hospodárstva, územného plánovania a stavebného poriadku . Ako všetci doterajší zástupcovia predchádzajúcich vlád aj aktuálni sľúbili, že budeme prípravu veľkej novely zákona č. 50/1976 Zb. vzájomne konzultovať a budeme konzultovať aj tvorbu nového zákona. Ako vždy ani táto dohoda sa zo strany ministerstva nenaplnila a ministerstvo pripravilo veľkú novelu a návrh nového Stavebného zákona zrejme opäť s tradičnými tvorcami, pretože základný „rukopis“ v novom zákone zostal nezmenený.

Tak ako všetky doterajšie návrhy aj posledný návrh predložený NR SR však nedáva priestor na radosť, ale skôr na opodstatnené pochybnosti, pretože zákon sa opäť nezbavil nánosu developerských, politických a rôznych komerčne zameraných záujmov, len nie záujmov skutočného rozvoja stavebníctva, hospodárskeho, ekonomického a sociálneho rozvoja Slovenskej republiky a jej občanov. Takto sa to v skutočnosti vlečie od prvých zmien geniálneho pôvodného zákona č. 50/1976 Zb., ktorý bol v čase jeho uvedenia do praxe vzorom pre mnohé Európske štáty.

Aktuálny návrh zákona tak, ako predchádzajúce návrhy opäť nezmyselne presadzuje delenie stavieb na tzv. „Vyhradené stavby“, pre ktoré sa budú musieť vydávať osobitné osvedčenia vybraným stavebným firmám a osobitné osvedčenia pre stavbyvedúcich a stavebných dozorov, čo bude rozdeľovať a deformovať stavebný trh nehovoriac o tom, že tento výmysel poskytne možnosti na korupčné správanie.

Ak už tvorcovia zákona chceli špecifikovať a oddeliť nejaký osobitný druh stavieb, tak takým osobitným druhom stavieb sú stavby pre bezpečnosť štátu a volajú sa „Špeciálne stavby“! Je čas aby si tvorcovia zákona konečne uvedomili, že stavby malé či veľké, jednoduché alebo komplikované sú vždy len stavby a každá je svojim spôsobom špecifická a originál! Na špeciálne stavby – stavby pre bezpečnosť štátu netreba osobitné pečiatky a licencie pre vybrané stavebné firmy, potrebné sú dodatočné špecializované školenia, bezpečnostné previerky a stavebné firmy, ktorých zriaďovateľom a prevádzkovateľom je štát, zastúpený konkrétnym ministerstvom! V podstate by sa dalo hovoriť o skrytej monopolizácii niektorých firiem prikrytej zákonom, podobne ako je to pri doterajšom monopolnom vydávaní osvedčení o odbornej spôsobilosti, ktoré sa má nelogicky zmeniť na autorizáciu kvalifikácie Stavbyvedúci a Stavebný dozor, čím sa odstráni desiatky rokov udržiavaný rozpor zákona č. 138/1992 Zb. so zákonom č. 455/1991 Zb.

Návrh nového Stavebného zákona opäť nerieši účinné kontrolné systémy projektovej prípravy a samotnej výstavby.

Návrh nového Stavebného zákona opäť nerieši potrebu do vyhradených stavebných činností vrátiť základnú činnosť a kvalifikáciu „Majster“ (stavebnej výroby), ktorý na stavbách mimoriadne chýba a jeho absencia preťažuje a mimoriadne zvyšuje zodpovednosť stavbyvedúceho… Majster stavebnej výroby je prvým a základným každodenným riadiacim a kontrolným inštitútom stavebných prác priamo na stavbe, to by mali teoretici a úradníci pripravujúci zákon vedieť!

V návrhu zákona kvalifikáciu Stavbyvedúceho v §34 ods. 2) nahradili osobou oprávnenou viesť uskutočňovanie stavebných prác !… Čo je to za nezmyselná novinka, keď v §. 37 je uvedená kvalifikácia Stavbyvedúci ktorému k pôvodnej náplni činnosti priradili náplň majstra stavebnej výroby, ktorého zákon nepozná…

Taktiež nie jednoznačne, logicky a jasne sú špecifikované stupne projektovej dokumentácie stavby. Ak sa už konečne chceme po 35 rokoch vrátiť k prirodzenému a logickému členeniu projektovej dokumentácie stavby, tak nie cez medzistupeň nejasností, ale priamo! Nech je teda  Stavebný zámer, Projekt drobnej stavby, Vykonávací projekt, Projekt prevádzkovej technológie stavby, Realizačný projekt (projekt skutočného vyhotovenia stavby) a Manuál stavby!

V zákone chýba taktiež požiadavka na vykonávanie remeselných stavebných činností len osobami s príslušným vzdelaním…

Stavebné úrady boli napriek vyhláseniam opäť ponechané obciam, čiže zostanú v stave v akom sú a realitu činnosti týchto úradov dobre poznáme a mohol by som pokračovať ďalej v otázke napr. ponechania elektronickej komunikácie, ktorá je stále nedotiahnutá a sotva bude spĺňať sny tvorcov tohto nápadu, viď ako dopadol experiment v českej republike. Stavebné konanie nie sú počítačovou hrou! Každé konanie má svoje osobitné špecifiká a prístupy. To isté platí pre centrálny a vôbec elektronický stavebný denník. Šetríme lesy ale stavebný dozor, stavbyvedúci, projektant a ďalší v procese si aj tak budú musieť pre archiváciu zápis z elektronického stavebného denníka vytlačiť na papier…

Jedine s čím môžem súhlasiť je podanie žiadosti stavebnému úradu o stavebný súhlas (tiež čudesný právnický terminus technikus) namiesto logickej definície „stavebné povolenie“ a to je všetko.

Návrh zákona voči jeho priestupníkom už celkom solídne zavádza postihy a jeho nedodržiavanie, ale chýbajú dôsledné postihy pre úradníkov za nedbalosť, nezodpovednosť a zneužívanie svojho postavenia…

Na Slovensku máme 2749 obcí a 140 miest. Tieto mestá a obce majú svoje stavebné úrady, takže bude potrebné pre stovky ich zamestnancov k 1.4.2025 zabezpečiť ich preškolenie na nový stavebný zákon po celom Slovensku preškolenými lektormi… Iná otázka je vytvorenie nového technického zázemia pre spustenie do praxe nového zákona k 1.4.2024.  Tu vidím veľké riziko a chaos ak štát toto nezvládne a nie v prípade, že by nový Stavebný zákon nebol narýchlo schválený! Uvažujú nad tým predkladatelia a schvaľovatelia zákona? Dúfam, že áno.

Aktuálne platný zákon č. 200/2022 Z.z. sa vo viacerých ustanoveniach odvoláva na urbanistické koncepcie, urbanistickú štruktúru a štúdiu, urbanistický spôsob zastavovania, urbanistické umiestnenie stavby. Má to však háčik, tieto zmienky sú určené len pre vybranú miestnu lokalitu! Nikde v zákone nie je ani zmienka, že základ územného plánovania je a vždy bol záväzný dlhodobý plán rozvoja štátu, krajov, okresov, a až potom miest a obcí. Základom pre rozvoj štátu ako celku je hospodárske, sociálne a urbanistické plánovanie, čo nepriamo naznačuje aj zákon č. 200/2022 Z.z. o územnom plánovaní. V rámci územného plánovania bol spravený správny krok v snahe vytvoriť centrálnu databázu územných plánov, ktorá uľahčí ich evidenciu a kontrolu. Ale pozor, opäť len digitálne a už poznáme čo sa stane, keď niekto napadne elektronický úložný systém, jedno aký. Môže sa stať, že útočník po krádeži informácií systém zničí a zničí aj záložný systém alebo jednoducho nebude elektrický zdroj… Elektronizácia a digitalizácia je krásna a výborná pomôcka, ale fyzickej forme archivácie dokumentov sa nesmieme vzdať!

Vo viacerých súvislostiach so zákonmi o územnom plánovaní a nádejnom stavebnom zákone sú záujmy občana naozaj na konci záujmu, ak by sa chcel dožiadať plnenia svojich práv zo strany úradov, stavebnej firmy, stavebného dozoru a projektanta hoci už činnosti projektanta pribudli niektoré konkrétne zodpovednosti….

Tieto ale aj ostatné zákony musia byť jednoduché a zrozumiteľné aj pre občana so všeobecným vzdelaním, obzvlášť pre posledné nastupujúce generácie, pretože zákony pre stavebnú činnosť nie sú obchodnými ani právnymi predpismi, sú to výlučne záväzné technicko-administratívne pravidlá pre výstavbu formou zákona! Toto nedokázala zatiaľ ani jedna skupina tvorcov zákonov pre stavebníctvo a hospodársky a sociálny rozvoj Slovenska!…

Územnému plánovaniu však chýba predchádzajúci základný kodifikovaný právny predpis a tým je v tomto zákone už spomenutý urbanizmus, tj. chýba zákon o urbanizme a rozvoji Slovenskej republiky, resp. Slovenska ako takého. Urbanistické plánovanie rozvoja v histórii Slovenska už bolo vykonávané Štátnou plánovacou komisiou a štátnym úradom Urbion, ktoré boli po roku 1992 zrušené. Tieto inštitúcie mali základnú úlohu a to plánovanie dlhodobého rozvoja Slovenska v celom jeho spektre na obdobie 25 rokov. Od vzniku tretej Slovenskej republiky sa hospodárstvo a stavebníctvo Slovenska neustále bezcieľne potáca a upadá.

V súčasnosti sa Slovensko opäť dostalo do situácie, že musí prehodnotiť svoje priority v riadení hospodárstva a spoločnosti, pretože niektoré kľúčové sektory sú takmer rozvrátené a nevedia čo a ako ďalej a nevedia to ani podaktorí zodpovední úradníci.

Slovensko bez jasného definovania „Národnoštátneho záujmu Slovenskej republiky“, jasne definovanej „Štátnej doktríny“ a zákona o urbanizme a rozvoji Slovenskej republiky nedokáže vytvoriť stabilné koncepčné a systémové zákony nie len pre stavebníctvo ale ani pre riadenie celej spoločnosti a štátu, pretože Slovensko nemá žiadnu kodifikovanú víziu a ideu svojej budúcnosti ani na rok nie to ešte na 20-25 rokov. Vidíme do už desiatky rokov permanentnými nekonečnými zmenami zmien a ich zmien akýchkoľvek zákonov, nie len zákona č, 50/1976 Zb, o územnom plánovaní a stavebnom poriadku s jeho 50 zmenami.

Tieto základné legislatívne inštitúty „Národnoštátny záujem Slovenskej republiky“, „Štátna doktrína“ a „Zákon o urbanizme a rozvoji Slovenskej republiky“ sú cestou na vytvorenie stabilného a úspešného skutočne nového Stavebného zákona a rekonštrukcie zákona o územnom plánovaní, ktoré následne spôsobia potrebu prispôsobenia ostatných zákonov a inštitúcií pre potreby a možnosti Slovenskej republiky, je to cesta ku stabilite hospodárstva a stabilite Slovenska.

Preto, aj keď by bol zákon o územnom plánovaní akokoľvek dokonalý, bude z neho vždy len trhací kalendár aktuálnych zástupcov ľudu pri moci na akejkoľvek úrovni. To isté platí aj v prípade schválenia predloženého materiálu č. 587 Stavebný zákon. Ak by sa náhodou nový stavebný zákon neprijal, ale by sa predĺžila platnosť aktuálne platného zákona č. 50/976 Zb. nedôjde ku žiadnej katastrofe!  Bude sa len pokračovať v doterajšom režime a zodpovední úradníci budú mať priestor na jeden až dva roky na prehodnotenie svojho prístupu k tvorbe zákona a základných zákonov stabilizujúcich stavebníctvo a hospodársku a spoločenskú situáciu na Slovensku.

Záverom teda môžem konštatovať len nasledovné, je naozaj nevyhnutné pripraviť a prijať nový stavebný zákon resp. súbor zákonov, ktoré sú pre Slovenskú republiku životne až existenčne dôležité a tvoria základ rozvoja nie len stavebníctva ale štátu ako celok.

Napriek tomu čo som vo veľkej skratke uviedol, môžem konštatovať, že aktuálne predložený návrh stavebného zákona je od r. 2006 z doterajších návrhov najlepší, ale to neznamená, že v krátkej dobe sa nebude musieť začať s jeho novelami a potom ho bude potrebné nahradiť úplne novým zákonom a tým by sa malo začať už včera…

Autor: Ivan Pauer

Je zaujímavé, že Slovenské stavebníctvo v rokoch 1980 až 1989 zamestnávalo v priemere 202 540 pracovníkov a malo priemerné stavebné výkony v prepočte (inflačnou kalkulačkou INEKO) z SK  na  Euro až 16 449 542 538 Eur ročne. Všetky peniaze zo ziskov, daní a odvodov zostávali v štátnej kase, nič neodchádzalo do zahraničia a stavalo sa bez zahraničných úverov a dotácií okrem stavieb významných pre krajiny RVHP. Stavebné podniky zisky investovali do svojo rozvoja a štát dane zo ziskov investoval do svojho rozvoja a požičiaval rozvojovým krajinám.

V obrobí po roku 1989, resp. posledné porovnávacie roky 2023-2014 stavebné podniky na Slovensku majú stavebné výkony ročne v priemerne cca 4 423 566 667 Eur pri počte zamestnancov 119 703.

Keď sa pozrieme na počet dokončených bytov daných do užívania, tak máme tiež zaujímavé čísla: od roku 1980 k obdobiu rokov 1989/ 1990 bolo priemerne ročne odovzdávaných cca 36 460 bytov (v roku 1990 bol výrazný prepad na 24 705 bytov) a v roku 2014 bolo odovzdaných 14 985 dokončených bytov.

Na porovnanie s rokom 1980 keď bolo na Slovensku odovzdaných 48 815 bytov je to v roku 2014 prepad o 68,92 %. Pri porovnaní odovzdaných bytov v roku 1989 keď bol pre občianske nepokoje výrazný poklesy výstavby a odovzdaných bytov  33 437 s odovzdanými bytmi v roku 2023 20 891 je to pokles 37, 52 %.

Zaujímavá je však štruktúra bytov. V roku 1989 bolo odovzdaných 24 041 bytov vo viac bytových domoch a 9396 bytov v rodinných domoch, pričom v roku 2023 bolo odovzdaných 8 199 bytov vo viac bytových domoch a 12 692 bytov v rodinných domoch. Teda v roku 2023 (až po rok 1990) je to úplne opačný pomer výstavby rodinných domov k viac bytovým domom ako v roku 1989 a ďalej. V podstate sme zažívali konjuktúru výstavby rodinných domov na Slovensku.

Zaujímavý je aj pohľad na štatistickú priemernú produktivitu práce v Euro na pracovníka za 10 ročné obdobie 2023-2014  ktorá je 44 950 Eur a 10 ročné obdobie 1989-1980 ktorá je 81 241 Eur.

Týmto malým exkurzom do minulosti s pohľadom na súčasnosť môžem konštatovať, že v stavebnej produkcii od obdobia zmeny politicko hospodársko-ekonomického režimu sme sa za 35 rokov dopracovali (inflačným prepočtom z SK) z objemu  z priemerného objemu 16 449 542 538 Eur ročne obdobia roku 1989-1980 k priemernému objemu 4 335 732 853 Eur ročne v období rokov 2023-2014.

Počnúc rokom 1990, bez ohľadu na presnosť štatistických údajov a presnosť inflačnej „kalkulačky“ to v každom prípade znamená jednoznačný nedobrý výsledok hospodárenia všetkých doterajších vlád, pokles stavebnej produkcie v priemere o – 73,64 %… 

Nezabúdajme, že stavebníctvo je zrkadlo každej vládnej moci v každom štáte a súčasne sa podľa stavu stavebnej produkcie ná predvídať s presnosťou 3-5 rokov rast alebo pokles úrovne hospodárstva a ekonomiky štátu. Slovenské stavebníctvo je od roku 1989 prakticky v permanentnom poklese produkcie, resp. vo miernom raste, pretože v rokoch 1990/1991 to bol pád až o takmer 95%, v roku 2013 74,07 % a v roku 2023 sa stavebníctvo dotiahlo na cca 52,96 % z úrovne stavebnej produkcie roku 1989. V podstate je to ohromný úspech, keď si uvedomíme, že od roku 1990 ani jedna vláda nepriniesla na Slovensko koncepčnú celospektrálnu rozvojovú politiku Slovenskej republiky. Všetky doterajšie vlády okrem prvej vlády samostatného Slovenska prinieslo len systém rozkladu hospodárstva. stavebníctva a celej spoločnosti, rozpredaj surovinových zdrojov a ich spracovateľské podniky pre stavebníctvo až to dotiahli do stavu, že skoro všetky stavebné hmoty a výrobky vyrábajú u nás firmy zahraničných vlastníkov alebo sa k nám dovážajú. Z vyspelej pracovnej sily schopnej prinášať vysokú pridanú hodnotu v stavebníctve sa stratou vlastníctva podnikov  devastácie školstva stala len lacná pracovná sila a zo Slovenska jedno lacné stavenisko pre zahraničných investorov, ktorí po vyčerpaní investičných výhod a zhoršovaniu podmienok podnikať v Európe pomaly a isto odchádzajú do východného Euroázijského priestoru, do Ázie a Späť do USA…

Ani jedna vláda na Slovensku nepriniesla program výstavby výrobných podnikov so štátnou a plne Slovenskou majetkovou účasťou zameranú na domácu spotrebu s potenciálom exportu nadprodukcie. 

Ani jedna vláda na Slovensku nepriniesla program výstavby výrobných potravinárskych podnikov so štátnou a plne Slovenskou majetkovou účasťou zameranú na domácu spotrebu s potenciálom exportu nadprodukcie.

Ani jedna vláda na Slovensku nepriniesla program výstavby výrobných farmaceutických podnikov so štátnou a plne Slovenskou majetkovou účasťou zameranú na domácu spotrebu s potenciálom exportu nadprodukcie a môžeme takto pokračovať v rôznych odvetviach hospodárstva.

Nemôžem však vynechať aj pozitívny fakt, a to ten, že v posledných rokoch z pohľadu aspoň čiastočného udržania stavebnej produkcie na Slovensku sa štát snaží stavebníctvo podporovať aspoň verejnými zákazkami nekonečnou výstavbou diaľnic a obnovou bytového fondu a najnovšie podporov výstavby nájomných bytov, ktoré majú jeden vážny háčik. Nájomné byty štátu neprinesú skoro žiadny významnejší prínos do štátnej pokladnice, pretože vlastníkmi budú zahraniční vlastníci takýchto bytov a zisky z nájmu pôjdu tam. Uvedomme si, že väčšina príslušenstva a stavebných materiálov bude od zahraničných dodávateľov aj keď z ich firiem umiestnených na Slovensku. Bude sa síce vykazovať rast hrubého produktu štátu, ale reálnych peňazí v štátnom mešci bude podstatne menej. V podstate na Slovenku zostanú len dane a odvody z výstavby a nájomného aj to len možno. 

Treba však povedať aj druhú stránku tejto snahy vlády a to tú, že nekonečná výstavba diaľnic má aj sociálny aspekt, pretože dáva prácu pracovníkom hlavne veľkého stavebníctva aj keď so zahraničným podielom alebo úplným vlastníctvom s malým počtom naviazanosti na zostatok domáceho priemyslu. Obdobne je to aj s doterajšou obnovou bytového fondu, ktorá je zameraná hlavne na energetické úspory. Pri tejto obnove sa práca dáva tiež len úzkemu sortimentu remesiel a výrobe materiálov potrebných hlavne pre fasády, ktoré sú tiež od zahraničných výrobcov.

Tento rok vláda opäť daklaruje program podpory výstavby nájomných bytov, čo považujem za dobrý krok a chcel by som veriť, že ukončí doterajší spôsob vládnutia „ad hoc“, kto ako potrebuje a/alebo prikáže zo zahraničia po prebiehajúcich politraseniach a začne ne podporou výstavby nových nájomných bytov slovenskými podnikmi a podporou výstavby bytov vo vlastníctve občianskych a družstevných spoločenstiev, obcí, miest, krajov a štátu a podporí hlavne domácich producentov stavebných materiálov a príslušenstva stavieb a bytov. potom môže vláda a štát ako taký očakáva permanentné napĺňanie štátnej pokladnice a požiť peniaze do ďalších investícií produkujúcich peniace pre ďalší rozvoj občana a štátu.

Aby budúce vlády a štát mohli prosperovať a vykonávať v maximálne možnej miere suverénnu hospodársku politiku musia začať so skutočným koncepčým plánovaním rozvoja štátu, krajov miest a obcí:

stabilizovať legislatívny systém a poriadok, budovať vlastnú priemyselnú výrobu a ekonomiku ako je to vo vyspelých vo svete.

Už roky tvrdím, že je najvyšší čas vrátiť sa k tradičným principiálnym subordinačným dodávateľsko-odberateľským a platobným vzťahom. Je potrebné vrátiť do systému plánovania a riadenia kvalifikovaných odborníkov do všetkých úrovní stavebníctva v celom jeho priereze od hora dolu až po posledného robotníka a nie len stavebníctva.

Stavebníctvo je v prvom rade vec technická, organizačná a ekonomická. Nie je to hračka pre obchodníkov, politikov a teoretikov, čoho sme desiatky rokov svedkami. Rád by som bol optimistický, ale zatiaľ ani jedna vláda napriek rôznym krátkodobým dielčím úpravám a opatreniam na udržanie aspoň terajšieho stavu mňa a občanov nepresvedčila o ceste k rozvoju a prosperity štátu.

Nekoncepčná hospodárska politika všetkých vlád prináša permanentný až akútny nedostatok vlastných investičných zdrojov do rozvoja vlastného stavebného priemyslu, lovenského priemyselného rozvoja a chýba koncepčný systém legislatíve. Toto má potom za následok chaotickú tvorbu zákonov nie len pre stavebníctvo, neustále desiatky noviel na novely a nedostatočnú previazanosť zákonov medzi sebou.

Som presvedčený, že pre slovenské stavebníctvo a hospodárstvo napriek aktuálnej verzii stavebného zákona bude prínosom vypracovať celkom nový zákon použiteľný v praxi ako ten, ktorý doterajšie vlády zdevastovali a niet sily jeho zmysluplnej rekonštrukcie.

Zákony sa musia tvoriť s maximálne možný predvídaním problémov, obzvláť tie pre stavebnú činnosť a nie ich neustále meniť a hasiť nové a nové problémy pre ich nedostatky a ako na bežiacom páse.

Zdroje: ČSSÚ ŠSR, FŠÚ ČSFR, ŠÚ SR a INEKO.

Autor: Ivan Pauer