Výročie úmrtia Dušana Jurkoviča, zakladateľa modernej slovenskej architektúry

Dnes si pripomíname výročie úmrtia zakladateľa slovenskej architektúry Dušana Jurkoviča (†21. dec. 1947).

Dušan Jurkovič ako architekt nadviazal na európske trendy modernej architektúry v prvej pol. 20. stor. Cieľavedome zužitkúval ľudovú architektúru. Je považovaný za zakladateľa modernej slovenskej architektúry.

V roku 1887 navštívil výstavu ľudových výšiviek v Martine, kde ho zaujala vstupná veža „slovenskej brány“ od architekta Blažeja Bullu, ku ktorému v ďalšom roku nastúpil na krátku prax. Po nej v roku 1891 pracoval v projektovej kancelárii architekta Michala Urbánka v českom Vsetíne. S ním v roku 1891 navštívil Prahu a v ďalšom roku študoval ľudové staviteľstvo Valašska a spolupracoval na príprave národopisnej výstavy vo Vsetíne, kde realizoval expozíciu valašskej izby.

Počas rokov 1892 – 95 pokračoval v začatom štúdiu zameranom na staviteľstvo v dreve a veľa cestoval najmä po Moravskom Valašsku a západnom Slovensku.
V roku 1895 vyvrcholilo jeho úsilie v uskutočnení Národopisnej výstavy českoslovanskej v Prahe, ktorá sa stretla s veľkým ohlasom. Tým sa mu otvoria dvere k prvej veľkej objednávke pre Pohorskú jednotu Radhošť vo Frenštáte, kde navrhol súbor turistických stavieb na Pustevniach.

V roku 1899 sa usadil v Brne, pôsobil už ako samostatný architekt a pohyboval sa v okruhu národne orientovanej brnianskej inteligencie. O rok neskôr vychádza jeho prvá publikácia „Pustevne v Radhošti“. Nasledujú jeho práce na vidieckej vile pre továrnika Roberta Bartelmusa pri Novom Měste nad Metují. Tam sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Boženou Bartelmusovou (1883 – 1965). Ešte predtým však navrhol a postavil komplex kúpeľných stavieb v Luhačoviciach.

Dva roky na to začal vydávať sériu zošitov pod názvom „Práce lidu našeho“, ktorých vyšlo celkovo 14. V roku 1906 postavil vlastnú vilu v brnianskej štvrti Žabovřesky, pri jej otvorení sa konala výstava jeho interiérových prác. V roku 1910 sa stal členom Spolku výtvarných umelcov Mánes v Prahe. O tri roky neskôr sa stal majiteľom tehelne v Trnave a tým sa mu znovu otvorila možnosť styku s vlasťou. Počas prvej svetovej vojny pracoval v Krakove, kde navrhoval cintoríny a pomníky pre okres Žmigród v západnej Haliči.

Po vzniku Česko-slovenskej republiky sa vracia spať na Slovensko a usadil sa v Bratislave. Stal sa vládnym komisárom pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku. Ešte v máji roku 1919 ho poverili prípravou smútočného obradu a pohrebu generála dr. Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Krátko nato začal pracovať na projekte mohyly na Bradle, ktorá dodnes ostáva v očiach verejnosti zrejme jeho najvýznamnejšou stavbou. V roku 1920 sa stal čestným členom Masarykovej Akadémie práce a začal sa zaoberať problematikou štandardizovanej výstavby rodinných domov na Slovensku.

V ďalšom období jeho života sa angažoval, už v úlohe generálneho predsedu Umeleckej besedy slovenskej, za zachovávanie archeologických a prírodných pamiatok na Slovensku. V roku 1924 sa stal predsedom Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea a spoluzakladateľom múzea v Bratislave. V roku 1929 sa stal predsedom novozaloženej Školy umeleckých remesiel v Bratislave a neskôr sa zaoberal typizovanou výstavbou školských budov pre slovenský vidiek. V rokoch 1930 až 1935 získal veľký počet ocenení z rôznych výstav umenia po celej Európe.

Zdroj a bližšie informácie: wikipedia