Stavebná komora Slovenskej republiky, o.z.

Construction Chamber of the Slovak Republic, Строительнaя палата Словацкой Республики, Chambre de construction de la République Slovaque

NAJDLHŠIE LEHOTY STAVEBNÉHO KONANIA NEMÁ SLOVENSKO !

Naši zodpovední úradníci tvrdia, že najdlhšie stavebné konania v EU má Slovensko. Nie je to pravda, majú ich v Česku 1 103 dní !

V českej televízii v pondelok 1.3.2021 odvysielali prvý blok novej relácie „Bilance – Největší ekonomické výzvy a šoky současnosti pod drobnohledem reportérů ČT. Jak velká čísla ovlivňují budoucnost malých lidí.“

 

Hneď prvý blok „Kde budeme bydlet ?“ venovali ich novému stavebnému zákonu a dopady na spoločnosť pri stavebnom konaní. Hotová katastrofa. Uvidíme, čo vymyslela vo svojom návrhu stavebného zákona komisia vicepremiéra Holého. Žiaľ, alebo uvidíme či nie našťastie, sme do tejto komisie tentokrát prizvaní neboli.

Dúfame, že to nedopadne tak, ako s rozsiahlym českým stavebným zákonom, v ktorom vyhrali všetky možné záujmy, len nie záujmy občana a skutočných odborníkov z praxe.

https://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/14021364946-bilance/221452801250001-bilance-kde-budeme-bydlet

 

 

RTVS K NOVÉMU STAVEBNÉMU ZÁKONU

Počas prípravy stavebného zákona za bývalej vlády sme boli v konzultačnej komisii spolu so ZMOS-om. Medzi nami bola síce nepísaná, ale gentlemanská dohoda o vzájomnej podpore v dôležitých otázkach zákona, pretože písomne potvrdiť spoluprácu odmietol.
..
V záverečných rokovaniach komisie však ZMOS otočil a nepodporil náš kľúčový návrh o riešení odborných spôsobilosti, remeselných kvalifikácií a urbanizme, ale podporil riešenia lobistov a ministerstva priamo na rokovaní v komisii, ale aj mimo nej bez nášho vedomia, čo bolo v príkrom rozpore s gentlemanskou dohodou medzi našou komorou a ZMOS-om, ale aj morálkou, ak nejaká v odborných kruhoch a v politike ešte existuje.
..
My sme podporili všetky ich návrhy, tak teraz nech sa ZMOS nesťažuje, že mu odoberajú kompetencie. Dnes sa nedá vylúčiť nič, ani pokračovanie uberania kompetencií pretože každý, kto je pri akej, takej moci v mene dobra celku hrá len za seba!…
Podobne je to s pánom vicepremiérom Holým. Pred voľbami sľuboval s našou komorou úzku spoluprácu, vysvetlili sme mu niektoré princípy ako tvoriť nový Stavebný zákon, ako súbor troch zákonov, aby tomu lepšie porozumel zobral si k nemu od nás výťah z téz k urbanizmu a k územnému plánovaniu a odvtedy už nemal čas ani na pozdrav… Uvidíme čo pre stavbárov a občanov so svojou komisiou a pánom Slávikom zosmolili…
..
Život a história nás neustále učia, ako dopadne každý, kto nedrží svoje slovo, nekoná fér voči svojim partnerom, kľučkuje a špekuluje, ako získať dominanciu bez ohľadu na partnerov, až sa nakoniec sám svojou sebeckou a chamtivou „politikou“ dostáva do nepríjemnej profesionálnej a životnej situácie.
..
Jednoducho seriózni partneri dodržujú svoje písané a nepísané sľuby a aj dohodnuté kompromisy. Všetko, hlavne nedodržanie slova je len do času a vždy sa to vráti pôvodcovi ako bumerang aj so zotrvačnou silou…

 

Stavebný zákon sa chystá 15 rokov, Ivan Pauer hovorí prečo vlády zlyhali.

Ivan Pauer, prezident našej komory pred 14 dňami poskytol pre ďalší denník odpovede k problematike tvorby „nového“ stavebného zákona.

 

Povoľovanie veľkých aj jednoduchých stavieb je nekonečné, škodí to investorom aj celej ekonomike. Všetci to vedia, všetci s tým súhlasia, ale už 15 rokov s tým nikto nič nevie urobiť. Napísané zákony skončia v koši a trápenie pokračuje.

 

Prezident Stavebnej komory SR Ivan Pauer predchádzajúce dva roky pomáhal s prípravou nového stavebného práva. Ministerstvo dopravy pod vedením Árpáda Érseka (Most-Híd) malo zákony aj hotové, ale napokon ich už nepredložilo do parlamentu. Prekážkou bolo podľa Pauera príliš veľa ľudí v poradnej komisii, z ktorých mnohí nemali skúsenosti.

 

Teraz chystá zmenu stavebného zákona vicepremiér pre legislatívu Štefan Holý (Sme rodina), ktorý si už stavebnú komoru na pomoc nevolal.

 

Pauer v e-mailovom rozhovore k novému zákonu vysvetľuje:

  1. prečo je presunutie stavebných úradov z obcí na štát dobrý nápad;
  2. kedy je územné konanie zbytočné a prečo je lepšie mať radšej poriadne územné plány;
  3. že rizikom zákona o výstavbe z pohľadu korupcie je pozícia takzvaného licencovaného projektanta, ktorý má pri niektorých stavbách fakticky prevziať úlohu stavebného úradu;
  4. prečo sú problém lobisti a príliš veľké množstvo pripomienok.

 

Čo si myslíte o novom stavebnom zákone?

Nič, pretože naša komora napriek prísľubu Štefana Holého nebola na jeho prípravu pozvaná. Základné podklady princípov, ako tvoriť tento zákon, si od nás vicepremiér pre legislatívu s poďakovaním prevzal a viac na nás nemal čas.

 

Je správnym riešením zrušiť územné konanie?

Tu si musíme veci spresniť a rozdeliť. Územný plán by mal byť schválený územným konaním v obci či v meste na základe odsúhlaseného urbanistického plánu. Podľa toho má potom obec schválené všeobecne záväzné nariadenia (VZN), ktoré sa zohľadňujú v procese povoľovania stavieb. Ak je schvaľovaná stavba navrhnutá v súlade s platným územným plánom a VZN, ďalšie územné konanie je duplicitné a zbytočné. Ak sa však stavba v niečom odlišuje od územného plánu, VZN a urbanistického plánu, územné konanie na túto stavbu je potrebné.

 

Dajú sa územné plány obcí a zón vypracovať tak podrobne a nepriestrelne, že môžu v princípe suplovať zmysel a úlohu územného konania?

Ak štát, kraj, okres, mesto a obec vedia, ako chcú rozvíjať svoje územie, nemôže byť problém vyhotoviť komplexný urbanistický plán rozvoja miest a obcí v súlade s rozvojom štátu. Potom už nemôže byť problém vyhotoviť konkrétne, presné a dlhodobo platné územné plány. Toto je doposiaľ na Slovensku pre politickú nevôľu nemožné, napriek tomu, že mnohé vyspelé štáty sveta, a dokonca už aj v Afrike tento systém aplikujú.

 

Čo sú najdôležitejšie a najťažšie úlohy obcí v oblasti územného plánovania?

Hlavným problémom miest a obcí je, že nevedia, čo chcú, ale chcú to. Mnohé mestá a obce nevedia, akým smerom budovať svoj charakter mesta a jeho rozvoj. Preto nie je vzácnosťou, že sa každú chvíľu menia územné plány a zákony. Všetko sa robí ad hoc, kto kedy ako potrebuje. Druhou časťou odpovede je nedostatok nových kvalitných odborníkov s praktickými skúsenosťami pre urbanizmus a územné plánovanie, ktorí poznajú miestne danosti, podmienky pre rozvoj, kultúru, tradície.

 

Súhlasíte s tým, že stavebné konania by sa mali presunúť na štát a územné plánovanie má zostať v rukách obcí?

Áno. Je to aj súčasťou nášho alternatívneho stavebného zákona z roku 2012, ktorý vypracovala Slovenská asociácia stavebných dozorov a odborne spôsobilých osôb (SASDARS) a ktorý bol prerokovaný s poradcami vtedajšieho premiéra na úrade vlády, ale pre revolučnosť nebol prijatý.

 

Prečo je dobré stavebné konania centralizovať?

Pretože sa musí skončiť s anarchiou v riadení. Bez zjednotenia koncepcie rozvoja obytných sídiel a zavedenia riadiaceho systému to inak ani nejde. Preto sú vyspelé štáty vyspelými štátmi, preto sa kedysi bankrotujúce chudobné štáty stali hospodárskymi tigrami, a tí, ktorí tento systém opustili, sa rozpadajú a chudobnejú.

 

Čo hovoríte na myšlienku, že rolu stavebného úradu má pri rodinných domoch a iných jednoduchých stavbách fakticky prebrať licencovaný projektant?

Nielen ja to považujem za administratívny a právny nezmyselný experiment, ktorý môže celkom reálne vytvoriť priestor na bujnenie klientelizmu. Ale hlavne to bude mať s vysokou pravdepodobnosťou až s istotou negatívny vplyv na výstavbu v obciach, susedské vzťahy, ale najmä na vymožiteľnosť práva a náhradu škôd, ktoré to reálne môže spôsobiť.

 

Funguje takýto model aj inde v zahraničí? Aké sú s tým skúsenosti a aké sú riziká?

Niečo podobné existovalo do prvej polovice 60. rokov minulého storočia a za prvej republiky či Rakúsko-Uhorska. Pri tvorbe posledného českého zákona boli tiež takéto návrhy, ale boli aj rýchlo zavrhnuté. Akademicky: osobne by som si vedel predstaviť takého projektanta, ktorý v súlade s platným územným plánom a VZN za prísnych pravidiel vie spraviť projekt pre rodinný dom alebo garáž a dá k nemu vyjadrenie, že spĺňa všetky podmienky pre umiestnenie stavby, a také vyjadrenie odovzdá obci ako napríklad vyjadrenie k vykonaniu stavby.

Takýto projektant by v podstate mohol byť aj každý autorizovaný projektant, respektíve architekt, ale vzhľadom na to, že ide aj o úradný akt, musia byť stabilizované prísne obmedzujúce práva takéhoto aktu, povinnosti a majetková a trestná zodpovednosť projektanta. Musí byť súčasne zabezpečená prísna kontrola takejto činnosti zo strany štátu, nie príslušnou obcou, v ktorej činnosť vykonáva.

 

Takže, kto bude takého človeka kontrolovať, keď nevieme kontrolovať už ani samotnú výstavbu, neexistuje kontrola projektov a mnohých ďalších činností? Nerobme si ilúzie, sme na Slovensku a vieme, ako sa niektorí jednotlivci s pečiatkou v ruke vedia správať, keď sa im dá možnosť.

 

Podieľali ste sa na tvorbe oboch zákonov – o výstavbe a o územnom plánovaní v rokoch 2018 – 2020. Vtedajší minister dopravy Érsek hovoril, že majú byť účinné od roku 2020. Prečo sa tak nestalo?

Čo sa týka zákona o územnom plánovaní, ten bol v zásade napriek niektorým nedotiahnutým kompromisom prijateľný a v praxi použiteľný. Čo sa týka zákona o výstavbe, boli tam viaceré slovné novotvary, čo s praxou na stavbách nemalo nič spoločné, priveľa právnych kľučiek, ako napríklad sankcionovať čiernu stavbu, ale kdesi vzadu v zákone bolo, ako ju nesankcionovať. Ak sa dobre pamätám, naša komora dala asi 150 pripomienok, ktoré sa lobistom a niekomu z tvorcov nepáčili. Celkom bolo vyše 3000 pripomienok, a to zásadných. Zákon sa pri tom počte pripomienok jednoducho nedal upraviť, tak ako všetky predchádzajúce od roku 2006.

 

Čo boli najväčšie slabiny týchto zákonov a prečo sa neodstránili?

Problém bol hlavne vo veľmi veľkej skupine ľudí, ktorí boli v konzultačnej skupine. A mám tiež podozrenie, že hlavne pri zákone o výstavbe sa uplatnili študenti a ľudia, ktorí nemali dlhoročnú reálnu prax v teréne, ale kdesi na škole či v úrade. Dovolím si pripomenúť slová Cyrila Northcote Parkinsona o tvorbe zákonov: ak vláda žiada, aby ministerstvo vyhotovilo zákon k jej problému, ale ministerstvo ho nechce, tak vytvorí 51-člennú komisiu odborníkov z rozličných odborov a záujmov, ktorí sa budú dva roky nekonečne schádzať a hádať, a potom predložia zákon, ktorý je nepoužiteľný alebo už nie je potrebný, pretože problém sa vyriešil aj sám. Ak ministerstvo potrebuje naozaj účinný a kvalitný zákon, vytvorí malú 5-člennú skupinu skutočných odborníkov a zákon za pár mesiacov snemovňa schvaľuje.

 

Je naozaj na Slovensku dĺžka povoľovacích procesov taká problematická v porovnaní s tým, čo je bežné v Európe?

Je a je to spôsobené nekonečnými ad hoc novelami podľa potrieb aktuálnej vlády a podľa potrieb telefonátu strategického investora. Ale hlavný problém je, že na Slovensku už pomaly niet zákona, ktorý je zmysluplne previazaný na iný dotknutý zákon a v stavebníctve túto situáciu vidím ako najhoršiu.

 

Viete to porovnať napríklad s Českou republikou, Rakúskom alebo Maďarskom?

O takých problémoch ako na Slovensku, som v Rakúsku a vo Švajčiarsku nepočul. Zákony si tam nerozbíjajú ako my a zásady pravidiel výstavby takmer nemenia, sú stabilné. V Česku majú podobné problémy ako aj my, napriek tomu, že už mnohé zlepšili. Maďarsko má iný systém povoľovania stavieb ako u nás, ale tam veľmi pokročili v odbúravaní byrokracie v tejto oblasti.

 

Čo robia iné krajiny lepšie?

Viac si strážia lobistov v legislatíve, administratívu rozvojom informačných systémov skôr znižujú, držia sa urbanizmu, teda koncepčného rozvoja obytných sídiel, a hlavne každý pozná svoje práva, povinnosti a zodpovednosť na stavbe a na úradoch.

 

Ako dlho toto trápenie so stavebným zákonom už trvá?

Ak hovoríme o tvorbe nového stavebného zákona, tak od jeho prvej verzie z roku 2006 za Dzurindovej vlády. Ficova vláda mala najbližšie k vytvoreniu nového zákona, ale prevládajú až doposiaľ obchodné záujmy jedincov, lobistov a politických strán a nie záujmy štátu, teda občanov, ktorí ich živia. Potom je tu veľký problém s ľuďmi vo funkciách, ktorí nikdy neriadili výstavbu v praxi a rozhodujú o praxi pri tvorbe zákonov.

Ivan Pauer

Ivan Pauer o kultúrnych stavebných pamiatkach, stavebnom zákone a odbornosti

Rozhovor pre tlač o kultúrnych stavebných pamiatkach, stavebnom zákone a odbornosti   (november 2020 – neskrátené)

V snahe byť „svetoví a moderní“ Slováci rýchlo zatracujú vlastnú minulosť, povedal Ivan Pauer, prezident Stavebnej komory Slovenskej republiky.

 

Odborná verejnosť, stavbári alebo aj developeri sa zhodujú na tom, že je nutné zmeniť Stavebný zákon. Ako jeho zastaranosť komplikuje proces výstavby?

Stavebný zákon, ako taký nie je zastaraný. Ten, ktorý doteraz funguje je skôr, môžem povedať, nadčasový. Spomaľovanie procesu výstavby nie je vecou stavebného zákona, ale ďalších zákonov a zmien, ktoré tento stavebný zákon deformujú a ovplyvňujú. Dokopy je ich približne 43. plus napríklad zákon o verejnom obstarávaní, známa EIA zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a ďalšie zákony. Čiže doterajšie vlády vytvorili niečo, čo odráža ich momentálne potreby a čo zničilo systém prípravy, vykonávania a kontroly výstavby. Zo zákona sa vytratila potreba pripravovať a uskutočňovať stavby len odborne kvalifikovanými osobami vrátane remeselných činností. Chýbajú jednotlivé stupne predprojektovej a projektovej prípravy výstavby čím by sa predišlo zbytočnému predlžovaniu stavebné-ho konania a prípadne aj jeho občasnému zneužívaniu. Chýbajú jasné pravidlá zodpovednosti práv a povinností jednotlivých účastníkov výstavby od jej prípravy po odovzdanie stavby. Život ukázal, že všetky zmeny a zásahy do legislatívy stavebníctva boli a zatiaľ sú vyslovene účelové zmeny úradníkov pri moci, ako splnenie komerčných stavebných záujmov na úkor prírody, poľnohospodárstva, občana a v konečnom dôsledku našej republiky.

Prečo je to v praxi problém?

Zo zákona sa vytratila potreba pripravovať a uskutočňovať stav­by odborne kvalifikovanými oso­bami vrátane remeselných čin­ností. Chýbajú jednotlivé stupne predprojektovej a projektovej prí­pravy, čím by sa predišlo zbytoč­nému predlžovaniu stavebného konania a jeho občasnému zne­užívaniu. Chýbajú jasné pravidlá práv a povinností účastníkov od prípravy až po odovzdanie stav­by. Život ukázal, že všetky zmeny a zásahy do legislatívy staveb­níctva boli a sú vyslovene účelo­vé zmeny úradníkov pri moci. Ide napríklad o splnenie komerčných stavebných záujmov na úkor prí­rody, poľnohospodárstva aj obča­na.

Prečo je dôležité?

Za posledné roky sledujeme v stavebnom priemysle pokrok. Absolventi ale aj tí, ktorí sa v tomto spektre pohybujú dlhé roky, potrebujú mať stálu obnovu svojich vedomostí a mali by mať o tom aj nejaké osvedčenie, napríklad o odbornej spôsobilosti, ako to vyžaduje aj živnostenský zákon. Aspoň raz za dva, alebo za tri roky by mali byť preškolení a preskúšaní z nových vecí vo svojom odbore. Toto však zavedené nie je. A chýba nám to a vidieť to aj na často problematickej kvalite nových stavieb. Samozrejme všetko závisí od legislatívnych pravidiel a dostatku všeobecne a odborne vzdelaných a zručných absolventov škôl na Slovensku všeobecne. A to na Slovensku roky chýba, resp. situácia sa napriek sľubov „politikov“ neustále zhoršuje.

Aký by mal byť prvý krok vedúci ku zme­ne?

Problém vzniká už na základnej škole. Zmizli praktické vyučovania na základných školách, deti strácajú kontakt s manuálnymi prácami, s cieleným tvoriacim myslením pri manuálnej práci. Všetko robia cez počítač a nevedia pracovať s materiálom a náradím na jeho spracovanie. Druhá vec je tá, že vo svete funguje pre stavebníctvo takzvané duálne vzdelávanie. My sme ho zaviedli hlavne pre automobilový priemysel, ktorý považujem pre Slovensko len ako dočasné riešenie zamestnanosti. Je nevyhnutne potrebné zabezpečiť, aby stavebné firmy mohli prijímať študentov na prax, čo sa doposiaľ deje len vo veľmi malom rozsahu, ak vôbec. Odborné školy a odborná prax by mohli byť pod kuratelou napríklad Ministerstva školstva. Títo žiaci sa potrebujú učiť nie len teoretické veci, potrebujú vidieť a vedieť, ako to na stavbe naozaj chodí a funguje. A to isté platí aj pre univerzity. Myslím si, že technické vysoké školstvo by ne-malo byť, ako univerzitné (univerzálne) školstvo, ale jasne vedené a vyučujúce cielené technické odbory bez ďalšieho nepotrebného balastu a predmetov, ktoré prax na stavbe nepotrebuje a nikdy nepotrebovala. Absolventi vyjdú zo školy a nemajú žiadnu prax, pretože sme pôvodný vzdelávací školský systém rozbili a nenahradili sme ho ničím iným. Po cca 30 rokoch máme do-slova akútny nedostatok kvalitne odborne vzdelaných a pre prax použiteľných remeselníkov, technikov a inžinierov, a to nie len v stavebníctve. Ruka v ruke v tomto zúfalom stave u nás ide aj celoživotné vzdelávanie, ktoré ako systémový prvok vzdelávania už prakticky neexistuje. Snahy o jeho systémové zavedenie po roku 2010 boli, ale pre klientelizmus a osobné záujmy stroskotalo.

Čo by bolo potrebné urobiť?

Pozrúc sa na doterajší priebeh prípravy zákona a rôznorodé záujmy, ako najlepšiu cestu zlepšiť stav vidím len dve riešenia v jednom. Zákon, ktorý máme, treba okamžite vyčistiť, spraviť k nemu jednu veľkú novelu s vykonávacími predpismi a súbežne urobiť absolútne nový zákon, resp. tri zákony. Zákon o urbanizme a regionálnom rozvoji (pracovný názov), zákon o územnom plánovaní a zákon o stavebnom poriadku. Až vtedy budeme môcť hovoriť o nejakom progrese. Naša Stavebná komora takéto systémové návrhy zákonov má, ale doposiaľ sa nenašla v žiadnej vláde politická vôľa o nich ani len rokovať, pretože pristupujeme k tvorbe návrhov zákonov výlučne odborne a nekomerčne…

Ak urobí stavbár chybu, k čomu môže dôjsť aj vplyvom nejasností okolo stavebného zákona, môže to mať fatálne následky. V akom stave je vzdelávanie v tomto odbore?

Problém vzniká už na základnej škole. Zmizli praktické vyučovania na základných školách, deti strácajú kontakt s manuálnymi prácami, s cieleným tvoriacim myslením pri manuálnej práci. Všetko robia cez počítač a nevedia pracovať s materiálom a náradím na jeho spracovanie. Druhá vec je tá, že vo svete funguje pre stavebníctvo takzvané duálne vzdelávanie. My sme ho zaviedli hlavne pre automobilový priemysel, ktorý považujem pre Slovensko len ako dočasné riešenie zamestnanosti. Je nevyhnutne potrebné zabezpečiť, aby stavebné firmy mohli prijímať študentov na prax, čo sa doposiaľ deje len vo veľmi malom rozsahu, ak vôbec. Odborné školy a odborná prax by mohli byť pod kuratelou napríklad Ministerstva školstva. Títo žiaci sa potrebujú učiť nie len teoretické veci, potrebujú vidieť a vedieť, ako to na stavbe naozaj chodí a funguje. A to isté platí aj pre univerzity. Myslím si, že technické vysoké školstvo by nemalo byť, ako univerzitné (univerzálne) školstvo, ale jasne vedené a vyučujúce cielené technické odbory bez ďalšieho nepotrebného balastu a predmetov, ktoré prax na stavbe nepotrebuje a nikdy nepotrebovala. Absolventi vyjdú zo školy a nemajú žiadnu prax, pretože sme pôvodný vzdelávací školský systém rozbili a nenahradili sme ho ničím iným. Po cca 30 rokoch máme doslova akútny nedostatok kvalitne odborne vzdelaných a pre prax použiteľných remeselníkov, technikov a inžinierov, a to nie len v stavebníctve. Ruka v ruke v tomto zúfalom stave u nás ide aj celoživotné vzdelávanie, ktoré ako systémový prvok vzdelávania už prakticky neexistuje. Snahy o jeho systémové zavedenie po roku 2010 boli, ale pre klientelizmus a osobné záujmy stroskotalo.

Mení sa nie len systém ale aj tváre našich miest. Čoho sa v tomto prípade treba pridŕžať, ak chceme zachovať historického ducha?

Jeden malý príklad z Nitry. Na okraji starého mesta sa dokončuje polyfunkčný komplex „Tabáň“. Masívna stavba je zaujímavo riešená, moderná, tak trochu aspoň pre mňa neosobná a krásne zakrývajúca jednu z posledných cirkevných historických stavieb mesta. Nedávno prebehla súťaž o výstavbe úzkej viacpodlažnej administratívnej budovy na kúsku malého pozemku tiež skoro na okraji centra. Stavba podľa projektu ako taká je pekná, účelovo dobre vymyslená. Ale na tom mieste je to päsť na oko. Zakryje stavbu, ktorá síce bola postavená za socializmu, ale má svoj jedinečný štýl a veľmi dobre zapadla do okolia, pretože v tom období, kedy ju stavali, tam pasovala a pasuje doposiaľ.

Tu by sme si mali brať príklad z vyspelých západných štátov. Z Nemecka, Holandska, Švajčiarska,  Poľska, Kanady, Číny, Ruska ai. To, čo by sme sa mali naučiť je to, že v centrách miest sa takmer nestavia a ak aj áno, sú to väčšinou servisné a rekonštrukčné práce. Ak sa stane, že stará budova chce skolabovať, alebo skolabuje a už nie je možné použiť ju, v mnohých aj nevymenovaných štátoch postavia jej reliku, alebo postavia rovnaký vonkajší dizajn a vnútro je úplne iné. V tomto si veľmi cením Poliakov, Nemcov a Rusov, pretože čo v stavebníctve v oblasti obnovy svojich zbombardovaných historických miest, nemá jednoducho obdobu…

Možnosťou je aj to, že sa zachovajú a konzervujú niektoré zachované časti budovy, a citlivo ich zakomponujú do novej budovy. To je rozumný systém. Pretože pokračovaním v ničenia našich historických stavieb len dokazujeme akí sme historicky nevzdelaní, nekultúrni a nesebavedomý národ a hlavne…

Prichádzame o naše dedičstvo…

Áno, správne! Na Slovensku v tomto považujem za žiarivý príklad takého-to prístupu opäť Nitru. O Nitre sa často hovorí ako o matke Slovenských miest. Historické, unikátne centrum mesta tu prestalo existovať. Nachádza sa tam jedna veľká monumentálna stavba, síce  architektonicky a technicky zaujímavá, prvé projektové práce začali už koncom 60-tych rokov 20 stor. ale stavalo sa ž podľa projektu zo  70-tych rokov samotná stavba začala myslím, niekedy začiatkom 80-tych rokov minulého storočia. Nie len podľa môjho názoru na miesto, kde je  architektonicky nepasuje napriek tomu, že neďaleko stálo staré divadlo, žiaľ koncom II. sv. vojny zbombardované divadlo. Teraz je na jeho mieste parkovisko.

Je to však aj dôsledok povojnového politického „omladzovania“ slovenského a čiastočne aj českého národa, na čo doplatili hlavne stavebné pamiatky v niektorých historicky významných miest, lebo ktosi v tom čase potreboval zabudnúť a vymazať z denného života na symboly našej histórie.

Uvedomme si, že každá stavba je výpoveďou autora a technický, kultúrny, umelecký obraz a odkaz doby. A toto, keď vymažem z panorámy centier miest, tak to nie je a mesto stráca svoju dušu a históriu. Ak už stavať v historických častiach miest, dobre. Ale staré stavby treba oživiť, rekonštruovať, dať im nového ducha a nie ich zbúrať! Chce to citlivý prístup so znalosťou súčasnosti, minulosti a tradícií svojho mesta.

Veľké množstvo zaujímavých budov po sebe zanechal aj bývalý režim. Ľudia ich obchádzajú, radšej ich zbúrajú. Je v nás nejaký odpor a neuvedomujeme si tú hod-notu?

My Slováci máme jednu zlú sebazničujúcu vlastnosť. V snahe byť „svetoví a moderní“, veľmi rýchlo zatracujeme vlastnú minulosť a jej živé a neživé symboly, napr. aj stavby. Ťahá sa to prakticky od Rakúska Uhorska doposiaľ, až na to, že po druhej svetovej vojne sme to zdokonalili tak, že neničíme len sochy, ale do 70 rokov min. storočia celé časti centier miest.

V súčasnosti si ničíme staré a his-torické stavby ich neudržiavaním, aby sa uvoľnil pozemok pre „modernú“ výstavbu a žiaľ pomaly a isto takto ničíme aj mnohé verejnoprospešné stavby. Spomeniem len doslova svetoznáme Bratislavské PKO – Park kultúry a oddychu s výbornou akustikou a osobitou architektúrou, množstvo zdevastovaných kultúrnych domov, kín a amfiteátrov po Slovenských mestách a obciach, ktoré minulý režim postavil, momentálne je na programe dňa elegantná stavba Istropolis (bývalé ROH), ďalej odstraňované a v lepšom prípade polystyrénom zakrývané originálne fasády bytoviek z povojnovej výstavby podľa Sovietskych povojnových vzorov, aké vidíme doposiaľ aj v Nemeckých Drážďanoch, v Lipsku, v Berlíne, v Poľsku a pod.

Je našou celospoločenskou chybou posledných rokov, že si vieme veľmi ľahko veci minulé zhnusiť a zo strachu, že „svet sa na nás díva, musíme poslať signál o našom  pokrokovom smerovaní“ zničíme vlastných neživých svedkov histórie v našich mestách – stavby, umelecké diela a pod. Žiaľ do všetkého v našom živote hlúpo a zbytočne vnášame aktuálnu politickú ideológiu, preto sa nečudujme, že kde sa nachádza naše historické povedomie, republika a nezáujem turistov navštevovať Slovensko a jeho mestá. Stavebné pamiatky v centrách miest už takmer zmizli okrem tých, čo sú pod ochranou UNESCO.

Zahraniční turisti nemajú záujem o našu mestskú bezduchú technickú pseudoarchitektúru. Zahraničný turista, obzvlášť movitý ázijský, arabský, či ruský má záujem zaplatiť za pohľad na historické pamiatky a stavby v centrách miest. Stačí vybehnúť do neďalekej Viedne, Budapešti, Katovíc, Krakova, Waršavy, Brna či Prahy. Fotia, kreslia a vzdychajú nad zovňajškom stáročia zachovaných a udržiavaných stavieb. Studené, neosobné stavby zo skla, ocele a betónu na chvíľu zaujmú len, keď majú nejaký extravagantný tvar, alebo sú mimoriadne architektonicky spojené so starou stavbou, alebo okolím…

Takže, nebúrajme staré stavby v centrách miest a v ich priľahlom okolí, naopak zachraňujme, udržiavajme, užívajme ich aj tie, ktoré nie sú chránené ako pamiatka a zarobme na nich v rámci kultúry, spoločenského vyžitia, služieb a turistiky.

Historické a národné pamiatky sú na Slovensku v  dezolátnom stave. Môžeme čakať, že dôjde k ich rekonštrukcií alebo budú naďalej chátrať?

Nie je záujem skutočne niečo spraviť. Česť výnimkám, či už zo strany vlády, jednotlivcov alebo súkromníkov, ktorí do toho dávajú peniaze. Často krát to robia veľmi dobre. Ale z celoslovenského pohľadu je to veľmi úbohé. V každom prípade, mali by sme sa učiť aspoň od Francúzov alebo Nemcov, kde tomu venujú obrovské množstvo pozornosti a peňazí. Aj keď sú budovy v súkromných rukách, štát im po-máha udržiavať ich. Pretože ten národ , ktorý si chráni a udržiava historické pamiatky, aj tie stavebné, udržiava a rozvíja svoje historické povedomie a to mu tiež pomáha prežiť akékoľvek turbulencie svojho vývoja. A k tomuto by sme sa mali vrátiť aj my.

Investície do stavebných pamiatok sa pri rozumnej rozvojovej štátnej politike, služieb a turistiky, môžu reálne z turistiky pomerne rýchlo vrátiť. Bez štát-nej podpory to však už nejde, pretože stav našich stavebných pamiatok považujem za stále žalostnejší a finančne náročnejší.

A či dôjde k ich rekonštrukcii alebo ich nechajú chátrať, na to je ťažká odpoveď. Skôr to vidím tak, že v budúcich rokoch bude mať táto republika také finančné turbulencie a problémy pre rastúce zadlžovanie a očakávaný hospodársky úpadok, že pri doterajšom riadení hospodárstva a štátu nebudú peniaze ani na SBS-ku pre ochranu pamiatok.

Niekedy ten konečný výsledok po rekonštrukcií pamiatky však nie je úplne ideálny…

Áno, pretože všetko komercionalizujeme, robíme len pre peniaze bez ohľadu na výsledok. Snáď sa na mňa architekti neurazia, ale mnohým chýba cit. Ideme čudnou modernou cestou, ktorá je studená a bez duše.

Ale je tu aj iný a vážnejší problém, viac ako akútne na Slovensku chýbajú a ubúdajú stavební špecialisti pre stavby staršie ako 100 rokov. Je nedostatok celého spektra takýchto špecialistov o diagnostiky cez projektantov po posledného robotníka… Žiaľ aj na školách je pre takúto výuku minimálny priestor a už chýbajú aj učitelia a majstri takejto výuky… Nuž čo, ktosi bez náhrady zreformoval školstvo a tu je jeden z  výsledkov.

V Bratislave sa napríklad rekonštruuje Jurkovičova tepláreň alebo Pradiareň. Vznikne tu priestor pre verejnosť ale aj kancelárske priestory.

Pokiaľ tú starú stavbu zachovajú tak, aby tam zostali jej typické základné prvky, môže tam byť čokoľvek. Keď je dobrý architekt a typológ, tak dokáže urobiť zo starej stavby niečo unikátne, kam budú ľudia chodiť radi aj oddychovať. Takéto projekty treba podporovať.

Čoho by sa mali developeri pridržiavať pri realizácií svojich projektov, najmä v prípade, že sa nachádzajú v tesnej blízkosti historického centra alebo dokonca v centre miest?

Je aj v ich vlastnom záujme, aby udržiavali, zveľaďovali a vhodne nenásilným spôsobom dopĺňali takéto centrum, pretože turista rád zaplatí za pob

yt v starej historickej budove s romantickou starou atmosférou, ideálne v nejakom znovuzrodenom zámku, v kaštieli, či budove nejakého významného občana, resp. aspoň trochu s nejakou zaujímavou históriou. Som toho názoru, že centrám miest patrí miestna história, tradície, pohostinské služby, kultúra a umenie a pod.

Tiež si myslím, že nefunkčné priemyselné časti miest by sa mali využívať opäť na priemyselnú výstavbu, alebo iné spoločenské využitie. Pretože aj keď priemyselné časti dávno nefungujú, dajú sa tak upraviť, že z toho môže byť unikátny komplex napríklad kultúrneho vyžitia. A zasa je to o tom, že musíme mať a potrebujeme plán dlhodobého rozvoja záujmového územia, teda miest a štátu.

Aký plán máte na mysli?

Predsa plán rozvoja obytných sídiel – miest a obcí, a plán rozvoja obytného sídla Slovensko! Ten plán sa volá urbanistický plán, teda urbanistické systémové plánovanie rozvoja jednotlivých miest a ich zón v závislosti na potreby rozvoja štátu.

Mestám, obciam aj štátu chýba ucelené systémové urbanistické plánovanie rozvoja miest. Všetko je zamerané hlavne na územné plánovanie v domnení, že je to vlastne plánovanie rozvoja na nejakom konkrétnom území mesta. To je zásadný omyl, pretože, aby som mohol vyhotoviť reálny územný plán, ktorý o pol roka nebudem musieť meniť, musím vedieť už s prognózou aspoň 20 rokov dopredu čo chcem so svojim mestom, regiónom a štátom spraviť. Veď samotný zákon o územnom plánovaní v súčasnom znení, ale aj v 14 rokov pripravovanom sa odvoláva na urbanizmus a urbanizmus vo svojej systémovej zákonnej podstate na Slovensku nemáme.

Takže, ak chcem plnohodnotný udržateľný strategický dlhodobý rozvoj Slovenskej republiky a tohto národa a občanov, musím vedieť aký smer a aký cieľ na najbližších 25 rokov chcem dosiahnuť. Dnes „na živo“ vidíme, že skutočné zmysluplné a cieľavedomé plánovanie rozvoja štátov sa robí v horizonte 50 rokov!…

Ak teda toto viem, tak musím vedieť vytvoriť urbanistický plán celospektrálneho rozvoja „obytného sídla“ Slovenská republika, krajov, okresov, miest a obcí. Nič nové, len na Slovensku sme na toto rezignovali, úplne zanedbali, preto najmenej 30 rokov všetky doterajšie vlády a ich odborníci chaoticky hasia problémy, ako v stavebníctve tak v celom hospodárstve.

Stavebníctvo pre výstavbu potrebuje  jasné pravidlá, perspektívu rozvoja jednotlivých území a miest, a tá začína v urbanizme. Uvedomme si, že stavebníctvo je obrazom vyspelosti hospodárstva a sily štátu, a to čo vidíme okolo seba je povojnový prácny spôsob výstavby a od začiatku 90 rokov minulého storočia aj neustály pokles objemu produkcie.

Stále častejšie sa hovorí aj o rozsiahlej výstavbe v chránených územiach. Mali by tieto územia ustupovať cestovnému ruchu?

Chránené územie je preto chránené, aby chránilo faunu a flóru. My plačeme, že nemáme turizmus, že je slabý. Ale prečo? Pretože si ničíme mestá, ničíme lesy, prírodu. Len preto, aby tam bolo to, čo tam vôbec nepatrí. Bary, herne, nevzhľadné hotely, penzióny a pod. Veď napríklad už v čase, keď začali s výstavbou hotelov a herní, napríklad v Demänovej a v Jasnej, tak to bola katastrofa. Jasná bola kedysi  počas najvyššieho stupňa ochrany prírody krásne tiché centrum v lete a v zime tu bola úžasná lyžovačka. Dá sa povedať, že všetko tu bolo vyvážené. Áno, človek zasiahol do prírody, ale bolo to udržateľné. Dnes je to len továreň na peniaze.

Netýka sa to len Jasnej a Nízkych Tatier. Ničenie prírody a rušenie chránených prírodných území pre potreby developerov sa deje aj vo vysokých Tatrách, na Donovaloch, a možno už všade. Je to čisté barbarstvo voči prírode, voči nám samým ale aj voči

budúcim generáciám. Je to prejav arogancie, právnej nestability a slabosti štátnej a miestnej moci, pretože vidíme ako sa „bleskove“ dajú okamžite meniť, rušiť a tvoriť zákony na zákazku, kto ako potrebuje. Je to všetko o komercii, osobných záujmoch a straty úcty k sebe, ku svojim potomkom, k územiu v ktorom žijem, k spoluobčanom a ku svojmu štátu.

Kto je za to zodpovedný?

Takmer všetko je podriadené peniazom a nikto už pomaly neberie ohľad na to, ako bude žiť o pár málo rokov.

Dnes si kúpite všetko. Aj svedomie mnohých úradníkov od hora dolu. Takže toto je príčina. A takto prebieha aj rozhodovanie na úra

 

doch, na ministerstvách, keď napr aj napriek protestom občanov dokážu zrušiť ochranné prírodné pásmo, alebo ho radikálne zmeniť pre výstavbu, prípadne nejakú ťažbu.

A čo je hlavné, ako som už povedal, chýba právna stabilita, rešpekt k zákonom a hlavne urbanizmus, ako systém rozvoja a riadenia od ktorého sa

všetko v hospodárstve a v spoločenskom živote odvíja. Chýba perspektíva dlhodobého rozvoja, ako upravovať a umiestňovať stavby a ich účel v rámci jednotlivých miest, ale aj celého štátu. A to je základ výstavby a hospodárskeho rozvoja štátu, nie nejaký územný plán.

A kto je za toto všetko zodpovedný? Dovolím si povedať, že všetci tí, čo doposiaľ menia, rušia, vyrábajú a schvaľujú zákony na zavolanie, ako na bežiacom páse pre svoje aktuálne potreby a tí, ktorí si z momentálnej moci spravili živnosť a zdroj svojho niekoľko generačného prežitia a zabudli , alebo prekrútili predvolebné sľuby občanom tohto štátu.

Môžeme to zmeniť?

Určite áno! Politickou vôľou štátotvorných politikov. Ale také niečo tu už roky nie je. Alebo vás vysmejú, že uzákonenie pravidiel urbanizmu je nemožný nezmysel, alebo z vás spravia otravného naivného problémistu.

Slovensko potrebuje zákon o urbanizme s nemennými urbanis-tickým plánmi rozvoja najmenej na 25 rokov! Minulí a ani súčasní politici však o takéto niečo nemajú skutočný záujem, pretože je to náročný zdĺhavý proces, ktorý neprináša každé 4 roky voličov a sponzorov ich stranám.

Ale takéto a obdobné plánovanie tu už bolo a doposiaľ funguje a rozvíja sa aj vo svete. Dokonca aj africké štáty začínajú robiť rozvoj podľa urbanistických štúdií a plánov. Pretože jedine plánovaním rozvoja obytných sídel môžem štát riadiť a rozvíjať. Keď nemám urbanizmus, mám len „dom bez základov“ postavený na piesku. Môžete mať zákony o pravidlách výstavby a iných odvetviach hospodárstva aké chcete ak nemáte stanovený smer, pravidlá, prostriedky a cieľ. Na Slovensku sa zákony menia, ako na bežiacom páse, kto ako momentálne potrebuje, a práve preto sú nestabilné, jednoúčelové a pre celok nesystémové.

Myslím, že predchádzajúca vláda podpísala agendu 2030, kde sú celkom zaujímavé niektoré pravidlá na udržateľný rozvoj miest a štátu, ale doteraz z toho nikto nič rozumné neurobil. Až posledné dva mesiace sa hovorí o strategickom pláne rozvoja, ktorý zverejnilo ministerstvo financií. Ale aj keď obsahuje chyby, dá sa na tom určite niečo urobiť. Takže jednoducho, ak chceme niečo zlepšiť, musíme začať urbanizmom. A musíme dosiahnuť, aby sme mestá a štát nie len udržiavali, ale aj rozvíjali!

Ako to ale dosiahnuť?

Musíme všemožne podporovať mladých ľudí a rodinu. Vedomostne, sociálne, spoločensky a pracovne. Je nutné zreálniť školstvo pre potreby Slovenska a prehodnotiť skladbu domáceho hospodárstva. Bez uzákonenia urbanizmu, ako základného programu a pravidla rozvoja miest a štátu sa to však, ako systém nebude dať realizovať.

Veľkým problémom je aj zaberanie úrodnej pôdy pre výstavbu tovární a fabrík.

Zo Slovenska sa stala montážna linka a veľkosklad zahraničných investorov. Poľnohospodárska a najúrodnejšia pôda je zastavaná halami, montuje sa tam, niektoré sú po skončení štátnej podpory, alebo krízy na trhu už prázdne.

V minulosti sme boli takmer 100% potravinovo sebestačná republika a významným exportérom potravín. Dnes sme naopak závislí na ich dovoze. Ako krajina sme takmer vo všetkom strategicky zraniteľní a vydierateľní. A zasa je to o tom urbanizme. Keby sme ho mali, riadili a budovali svoj rozvoj podľa neho, vedeli by sme, ktorá oblasť je na čo pre chod Slovenska určená. Táto je na automobilový priemysel, táto na letecký, táto na ľahký priemysel, tuto mám poľnohospodársku prvovýrobu, a tak ďalej. A urobím to tak, aby som sa výstav

bou vyhol ornej pôde, vodným zdrojom, lesom a pasienkom, ktoré si všade okrem Slovenska vo svete vážia a chránia. Pozrime sa len na susedných Rakúšanov, nedávno schválili absolútny zákaz výstavby na ornej a lúčno-pasienkovej pôde! Aj

Slovensko malo taký zákon, ale už je len spomienkou v archíve a v pamäti poľnohospodárov. Tento trend musíme zastaviť a prehodiť výhybku v strategickom záujme rozvoja a zachovania Slovenska.

 

Odpovedal: Ivan Pauer

 

 

Kde vie zájsť ľudská hlúposť, nenávisť a klientelizmus

S úprimnou ľútosťou oznamujeme, že náš klient pani Mgr. Magdaléna Halušková z problematického panelového domu vo Vranove nad Topľou, zdravotne  nevydržala zvláštne vyhodnotenie súdneho znalca v ktorom bez akýkoľvek výpočtov a vyhodnotení, ako to určujú príslušné právne a technické predpisy sa vyjadril tak, že takéto poruchy má skoro každý panelák, ešte ani jeden nespadol a aby si pani Halušková viac vetrala… Takéto vyjadrenie „znalca“ postačovalo vyšetrovateľovi a prokuratúre na ukončenie vyšetrovania nebezpečných prestavieb a zásahov do panelovej budovy po ktorých začali niektoré konštrukcie praskať, prerušili vzduchotechnické potrubia a i., čo spôsobilo extrémne vlhnutie v uzloch obvodových stien s priečnymi panelmi a stropmi, tvorbu nebezpečných pliesní napriek častému vetraniu. Okrem iného dom má aj už rizikové kotvenie zavesených balkónov a progresívnu degradáciu ich betónovej konštrukcie.

 

Oznámenie o ukončení vyšetrovania podozrenia z trestného činu všeobecného ohrozenia a zanedbanie povinností pri správe bytového domu bez seriózneho  definovania príčin progresívneho vývoja porúch bytového domu zvýšilo následný nenávistný tlak spoluvlastníkov bytového domu proti človeku, ktorý nechcel nič iné, len to, aby dom bol bezpečný a zdravý ako zákony a zdravý rozum káže, a jeho rodina mala zdravé a bezpečné bývanie vo svojom byte pre svojho ťažko postihnutého syna a invalidného manžela.

Milujúca matka Mgr. Magdaléna Halušková už nevydržala takmer dennú aroganciu a útoky spoluvlastníkov, ktoré viedli aj k niekoľkým pokusom o vysťahovanie jej rodiny a po 22 ročnom márnom boji minulý týždeň na zlyhanie srdca zomrela. Zanechala ťažko zdravotne postihnutého syna a manžela na invalidite s tiež poškodeným a podlomeným zdravím.

 

Česť pamiatke tejto matke a bojovníčke proti nespravodlivosti, nezáujmu, hlúposti a klientelizmu.

 

Dovetok.

Tento smutný prípad je žiaľ a našťastie jediný nedokončený a najdlhšie prebiehajúci prípad našej komory, ktorý potvrdil mnohé, aj naše varovania spoluvlastníkom a správcom bytových domov:

  • aby nesúdili a „neukrižovali“ jedincov, ktorí poukazujú na technické problémy, alebo na plytvanie spoločnými peniazmi ich spoločného domu;
  • aby sa nebáli na spoločných domových schôdzach povedať pravdu, že v ich bytoch tiež praskajú steny, alebo sa objavila vlhkosť, či pliesne po stavebnej úprave v iných bytoch, alebo po nesprávne vyhotovenej obnove vôbec;
  • aby nepodliehali klientelistickým a osobným záujmom vplyvnejších jedincov v ich dome, ktorí vykonávajú pochybné stavebné úpravy;
  • aby neuprednostňovali tzv. lacné projekty pre stavebné povolenie obnovy bytového domu pred prvoradou technickou a statickou diagnostikou domu;
  • aby nešetrili na projekte pre vykonanie stavby, nesprávne nazývanými „realizačný projekt“;
  • aby nepodceňovali statické a technické zabezpečenie poškodených stavebných konštrukcií domu, ktoré je dôležitejšie ako oblepovanie domu tepelnou izoláciou a pestrá grafická úprava stien;
  • aby si uvedomili, že byt v spoločnom bytovom dome nie je rodinný dom v ktorom si môže robiť čo chcem;
  • aby nepodceňovali stanoviská a odporúčania odborníkov, keď ich upozornia na technické problémy ich domu a nutnosť ich opravy;
  • atď, atď…

 

To, že sa pre rôzne nie veľmi poctivé dôvody podarí niektorými nezodpovednými znalcami, vyšetrovateľmi, či prokurátormi vďaka zdeformovanej legislatíve nenájsť príčiny a skutočných vinníkov problému po nešťastí, nie to ešte po upozornení, že nešťastie alebo značná škoda reálne hrozí, nikomu život nenahradí a škodu plne nevyrovná… Takýto postoj len podporuje tento neutešený stav našej spoločnosti a to nie len v užívaní a v správe spoločných bytových domov.

V tomto prípade až sem došla ľudská zloba a davová tuposť s bezcitnosťou spoluvlastníkov, ktorí si myslia, že môj byt – môj dom a nezodpovednosť tých statikov a úradníkov v stavebných úradoch, ktorí si myslia, že stačí posúdiť zabezpečenie vyrúbania steny alebo len otvoru, prípadne výmenu ešte „socialistického“ menšieho výťahu za moderný väčší rýchlovýťah a iné experimenty bez posúdenia statiky a dynamiky ich pôsobenia na celú stavbu, ktoré sú schopní niektorí vlastníci a ich zástupcovia v bytových domoch vymyslieť a zrealizovať.

Pretože sa nám ohlásila ďalšia pani z tohto domu, ktorá má tie isté problémy v byte ako zosnulá a tiež sa objavili nové poškodenia v stavebnej konštrukcii domu, zostáva dom v našej pozornosti a pokračujeme v tomto neľahkom prípade v ktorom je dostatok podivných rozhodnutí-nerozhodnutí poškodzujúcich spoluvlastníkov domu, ktorí doposiaľ typicky po „slovensky“ kameňujú toho, kto im chce pomôcť a obhajujú toho, kto sleduje iné záujmy, ako záujmy spoločenstva…

 

Autor: Ivan Pauer

Tunel Višňové…

O dva mesiace dňa 6.3.2019 to budú dva roky, keď prezident našej komory Ivan Pauer mal rozhovor v štúdiu HN televízia. Dostala sa nám informácia, že tento rozhovor bol zaradený medzi najlepšie videá na Slovensku. Nejdeme rozoberať prečo, ale pripomeňme si blížiace sa jubileum a pravdivosť slov, ale hlavne nešťastný tunel Višňové.

Krátko po zverejnení rozhovoru sa vtedajší minister a niektorí vtedy aktuálni dočasní vedúci ministerstva veľmi negatívne a kriticky vyjadrili na adresu nášho prezidenta v duchu, že nevie o čom hovorí a výber nového dodávateľa je otázkou 3 až 6 mesiacov.

Aká je situácia v súčasnosti?

Náš prezident v rozhovore pre HN online ale aj pre STV spravodajstvo predpokladal, že pri poctivo vykonanej inventúre a výbere nového dodávateľa stavby z firiem, ktoré sa zúčastnili tejto verejnej súťaže, sa to približne za rok dá zvládnuť. Prešli takmer dva roky a stále nič nie je jasné, len sa premrhalo možno niekoľko miliónov za odstúpenie, prerušenie a umorenie stavby a zostalo hrobové ticho … Navyše presakujú informácie, že sa objavujú závažné technické problémy s doterajším stavom tunelu…

Pre pripomienku a nedávno v médiách oživenú tému „Tunel Višňové“ sa vraciame k aktuálnosti vyjadrení nášho prezidenta Ivana Pauera ku tomuto tunelu :

Redakčný príspevok.

 

Reakcie na rozhovor prezidenta našej komory

Na rozhovor prezidenta priamo na email komory prišlo 36 reakcií zo Slovenska, ale aj z Čiech (5). Z týchto reakcií boli 2 vulgárne a ostatné v pozitívnom duchu. Zvlášť však zaujala jedna reakcia z Čiech od významného odborníka, ktorý si pre reálne možný konflikt záujmov neželá byť zverejnený, ale súhlasil so zverejnením časti jeho názoru, ktorý predkladáme:

 

Zdravím Vás pane prezidente,

článek je velmi výztížný a dobře popisujete nešváry společnosti, které jsou jak přes kopirák situace u nás, v Česku. Do obmedzení jsem chodil služebně často i na Slovesnko, tak si to dovolím konstatovat.

Moje postřehy.

  • Dochází k odlučování (odklonu) teorie a reality.
  • Pokud se podřizujeme jen finanční ekonomice, tak dospíváme k tomu, že se nám nevyplatí opravovat, ale stavět nové. Toto platí i u běžných výrobků. Neopravujeme, ale vyhodíme a koupíme nové. A zde úpadek celé společnosti začíná. Končí tvořivost a kulturnost lidí a začína konzum a debilizace společnosti (v obou zemích).
  • Společnost si neváží funkčních, (i když třeba starších) materiálů, staveb a pod. Výrobci mají na tomto velký vliv a to je jejich zisk. Honba za ziskem, stále více až do nenažranosti, vede výrobce k vymýšlení jak toho dosáhnou. Do tohoto kolotoče pak musíte vtáhnout i státní úředníky, politiky atd. abyste toho dosáhl.
  • Nastavení jasných pravidel, které jsou každému pochopitelné by zjednodušilo celé řízení. Ale ono to tak není. Vyznat se v předpisech a vzájemně je skloubit je uměním.
  • Urbanistické plánování a řešení územních vazeb se nám v tomto čase rychle mění. I když něco naplánujeme na mnoho let dopředu, na realizace nemáme prostředky a též kapacity. Nejde jen o zásadní otázky, ale i o běžné, krátkodobé plánování. Vše je podřízeno politice a rychlému zisku bez ohledu na společenské dopady.
  • Stavební zákon (i jiné) v obou našich zemích připravujou domácí a zahraniční lobisti a naši odborníci tiše sedí, přikývnou na nesmysly, jen aby nestratili své funkce, židle, zakázky a dostali alespoň zlámanou geršli za „poradenství“.  Potom se nedivme, jaké zákony nakonec vláda a poslanci produkují, které již na „druhý den“ se ukážou jako komplikované a často téměř nepoužitelné…
  • Nechci se do toho zaplétat, ale vlivy lobistů jsou pro některé společnosti zásadní. Např. výstavba nových obchodních center. Lidem to vyhovuje, ale že nám to vylidňuje města nikomu nevadí? O tomto je napsaná výborná kniha : smrt a život amerických měst. Zde se popisuji velkorysá řešení, která vedou k vylidňování města, přesunu lidí za prací atd. a co z toho všechno vzniká. Úředník je jen vykonávajícím článkem v řetězci, ale do toho vnáší svoje vlivy a tak to narůstá.
  • Já když chodím na stav.úřady a ministerstva, tak vidím rozdílnosti v požadavcích. Nikdy přesně nevím, co si kdy který vymyslí.
  • Velká chyba je, že se nedělá realizační dokuemntace, ale pro stavební řízení je to opravdu zbytečné, ale že se podle této dokumentace realizují stavby je pravda. Realizátoři si to dle svých znalostí dopracovávají a řeší a kvalita realizací tomu odpovídá.
  • Dozor není povinný ale i znalosti a zkušenosti dozorů nejsou už dostatečné. Kde by se to mladí naučili. A kdo ví o co jde, tak do toho nejde. Tuto činnost investor nezaplatí. A takto je to stále dokola. Chodíme v kruhu a nenalézáme konec.
  • Vždy platilo : jednoduché a jasné řešení je základ, aby vše proběhlo dobře. Čím více a komplikovaných zákonů, tím větší chaos, zlodějiny a nevymožitelnost práva.

 

 

Přeji Vám, abyste v zdraví vydržel v boji s větrnými mlýny. Nikdy nevyhrajete, ale nesmí se to vzdávat. I tak to má smysl, jinak se lobisti a další pijavice v našich státech ještě více nekontrolovaně rozmnoží a časem nás slušné lidi sežerou, což se možná za pomoci této záhadné pandemické situace už i děje.

 

Ďekuji za Vaši práci a pozornost,

 

s pozdravem….

 

Zdroj kresby: supertosty.ru

Kalendár udalostí

apríl 2021
Po Ut St Št Pi So Ne
 1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

Archív

expertízy a znalecké posudky

Odborná literatúra

Copyright © 2015. All Rights Reserved Ivan Pauer, Strmá 616/26, 949 01 Nitra, Slovenská republika.